Ideme dve. Pridáva sa ešte francúzsky kamoš a po potvrdení „Tak stretnutieme v piatok pri bajkalske“ vyrážame zo stanice...
Keď pozriem teraz z okna, tak sa neskutočne teším. Nie tomu, že „chčije a chčije“, ale tomu že „nechčilo“, keď sme sa mangomolasovsky zabávali. No čo to budem rozmazávať, jednoducho hodokvasovská pohoda. Nikomu nevadilo, že zem pod nami vydávala ostrý kravský zápach. Nikomu nevadilo, že tam baby vrátane mňa pobehovali len tak s nejakými trojuholníkmi na prsiach. Niekedy viac odkrývali ako mali, a čo? Nikomu nevadilo, že niekto občas zakopol o unavené telá váľajúce sa po zemi po štvrtkovej noci. Ešteže letné festivaly sú prezieravo rozhádzané po celom lete. Aby sme mali čas vytriezvieť. Aby sme mali čas pokecať o najlepších kapelách tohto leta.
Toto si ďalej pamätám: stánok hari krišna; ríbezľové koláčiky, japonské bubny; Jeana ako nadáva na svoje zablatené tenisky; kurací hamburger; ľudí, čo som dlho nestretla. Presviedčanie jednej milej slečny, aby sme sa prihlásili na casting: „Veď berieme všetkých – blondýny aj brunety, škaredých, bezzubých, krivonohých“ – no vďaka! A potom ešte zábavný taxikár, pivo za 25, obrovský reklamný balón Budweiser, čiernooký chlapík, ktorý sa rozhovoril o spreneverení milióóónov!!! zo stánku so živánskou, vlak smer Hlavná stanica zadarmo, keď nebolo kde kúpiť lístky...
A to je všetko. Už len veta „Dúfam, že aj nabudúce!“
