Muži dnešných dní sú...SLOBODNÍ. Jednoducho sa nechcú ženiť. A ja sa im vôbec nečudujem. Vedia si navariť, vyprať, niektorí sú dokonca aj poriadkumilovní. A keď nie sú, nevadí. Nikto im totiž nebehá pod nohami s vysávačom pri pozeraní finále Ligy Majstrov a večer nemusia nikomu vysvetľovať kam idú, kedy prídu a s kým tam idú.
V mojom okolí je takýchto príkladov niekoľko. Jeden tvrdí, že stále nenašiel tú pravú, druhý, že sa ženiť nemôže, lebo ešte študuje. Možnosť celoživotného vzdelávania vrátane univerzít tretieho veku prakticky vylučuje, že sa vôbec niekedy ožení. Ďalšiemu sa pri predstave svadby s prítomnosťou príbuzenstva z dolného aj horného konca dediny zježia vlasy.
Lenže, ktorý je ten „správny“ dôvod na sobáš? Deti? To tu potom budeme mať samé nevesty v piatom mesiaci. Je tým „správnym“ dôvodom uľahčenie administratívy pred odchodom do zahraničia? Je to hypotéka? Väčší príjem do domácnosti?
Alebo je to láska? Hlúposť. Ja som našla toho „pravého“, moja sestra našla toho „pravého“, moje priateľky našli toho „pravého“, ale ani tí „PRAVÍ“ sa nechcú ženiť.
Tak čo s tým, chlapi, spravíme?
