Mal si pritom slzy v očiach a isto aj veľkú horkastú hrču v krku. Vravel si, ako sa s tebou zahrávala, vodila ťa za nos, ako ťa nechala stáť samého v tej prekliatej sibírskej zime. A tiež si spomenul ako si trpel, čakal na každú správu o nej i od nej. Nič neprichádzalo a ty si v smútku prežil niekoľko mesiacov bez priateľov, len ty sám v tvojom prázdnom byte. Rozprával si, ako si to dievča kazí život, žije v patologickom vzťahu, klame seba i ostatných a ako ju ty NAPRIEK TOMU VŠETKÉMU veľmi miluješ.
A ja...ja som v duchu preklínala všetky ženy, napriek tomu, že som jednou z nich. Ale cítila som aj zvláštnu úľavu. Nie sme to teda len my, ktoré v noci zmáčame svojimi slzami vankúš, trieskame si hlavu o múr a chceme zabudnúť. Muži teda nie sú TÍ HORŠÍ. Aj oni plačú, trpia a cítia sa niekedy sami. Aj ich zraňujú a lámu im srdce.
Rozhodol si sa spraviť veľký škrt za minulosťou a si pripravený prežiť znova niečo nádherné. Ale kúsok z tvojho srdca si už odniesla ona. A na to sa nezabúda.
Pohľad na nešťastného muža je vyčerpávajúci, zraňujúci a...smutný. Preto vás prosím všetky - vysoké aj nízke, štíhle aj okrúhle, tie plavovlasé, brunety i rusovlásky: Neubližujte im. Netrápte ich tak! Pretože skôr či neskôr sa môže stať: „Aké požičaj, také vráť“.
