Hm, tak možno tu už nemá čo robiť. Možno by sa mala jednoducho zodvihnúť a odniesť tie všetky nadmieru potrebné veci na miesta, kam patria, a odkiaľ si ich vyzdvihne niekto iný. Niekto, kto bude plný vášne a entuziazmu pre poznávanie nových a vzrušujúcich vecí, ktoré ponúka moderné prostredie skleneného života.
Nesmie všetkým zabudnúť povedať, že odchádza. Už druhýkrát. Ale teraz je to už naozaj a navždy. Treba to povedať aj jemu. Aby vedel, že takto sa s ňou nezaobchádza, že takto to nikto nechcel, že nemôže čakať na každý prejav jeho neskonalej priazne. A najmä, najmä nesmie zabudnúť odopnúť pohľadnice bez slov a len s podpisom. Tie vždy posielal on. Z každučkého miesta, kam ho zavial nepokojný vietor. Prečo? Len tak, dohodli sa.
Jednoducho, treba vziať všetko, čo poľudšťovalo toto miesto. „Už teda o vás nebudeme počuť? Ach, nás to tak veľmi mrzí...ale ostaneme predsa v kontakte, nie? Ako priatelia?“ „Uhm, tak hádam hej.“
Ešte treba podpísať všetky papiere. V tom má prax. Veď zmeny má rada. Patria do jej plánu. Do plánu, ako sa vymaniť z uzatvoreného priestoru, z neuskutočnených prianí a čakania na nič. Z večného pretekania pohára a hrnčeka či mlynčeka „var“, do ktorého sa už nezmestí ani smietka, ani slza, ani tri bodky. Je však toľko vecí, ktoré nechajú tú nádobu kruhovitého tvaru pretekať...
Menovite, poštárkino každomesačné zazvonenie pri dverách s viacerými obálkami podozrivého vzhľadu a každodenná viera v to, že dokáže zmeniť svet. Menovite, červeno-čierna bunda, ktorú vidí v meste všade okolo seba. Menovite, každý nahnevaný dupot na drevenej dlážke, tie najobľúbenejšie slová v najobľúbenejšom jazyku a nádej, že tam hore na kopci vidno z neba väčší kúsok ako tu.
Posledné vibrovanie telefónu na polkruhovom stole. Zakopnutie o nabíjací kábel. Monitor zhasne a „o“ v slove sa smiešne pokriví. A potom len rýchly šuchot nôh po schodoch a stlačenie vypínača. Už pred ňou nebude nič zamŕzať.
V poriadku, tak ja sa zajtra znova zobudím... „a slnko vyjde ráno, ako každý iný deň...a s prvou rannou kávou, pozerám ti do okien...“
