Výbuchy v Madride, výbuchy v Londýne, výbuchy v Egypte, tie v Iraku už ani nepočítam. Roztrhané telá nám médiá ponúknu z neprívetivej vzdialenosti, aby každý videl, o čo tu ide. Každý si pamätá 11.september 2001. Keď sa „zem na Manhatáne otrásla“ a začala sa vojna proti terorizmu. Nechápem, prečo až vtedy. Chaos spôsobený ETA, IRA a inými skratkami, podobne ako útoky v japonskom metre zvyčajne nasledoval v televíznych novinách až po správe o preplnení obilných sýpok v nejakom zapadnutom bývalom JRD. Terorizmus v USA je ale niečo iné, je to napadnutie najdemokratickejšieho štátu na svete a basta.
V roku 2002 som pracovala v Anglicku. Musím s poľutovaním konštatovať, že na útok sa tam čakalo už vtedy. Londýnčania si vo svojej chladnej flegmatičnosti radi pokecali o možných miestach útokov. Pozorne sledovali každé NEWS, aby zachytili akýkoľvek náznak nejakej HOT HOT HOT story. Akoby v duši niektorých ľudí tikala malá bomba, ktorá sa zaktivizuje nejakým iným výbuchom.
V médiách sa radilo, čo treba robiť, ako reagovať. A pritom vám je pri prechádzaní metrom v hociktorom meste tohto sveta jasné, že by ste jednoducho nemali šancu. Chaos davu je príšerný. Všetci sa strkajú, tlačia, dobiehajú vlak. Bieli, čierni, šikmookí. Všetko sa tu zomelie veľmi rýchlo.
Pravdou je, že podľa štatistík je väčšou hrozbou ako hrozba terorizmu pobyt v práci alebo jazda v aute. Cesty sú v zlom stave, zmlátiť vás môžu len tak na benzínke, prípadne môžte spadnúť na zadnom schodišti vo vašej firme a zlomiť si väz. Ale terorizmus je terorizmus. Je to hrozné konštatovanie, ale jednoducho je IN. V Afrike denne zomierajú stovky ľudí. Na AIDS, hladom, na maláriu. Okrem koncertu Live 8 nikdy nemá Afrika toľko popularity v televíznych novinách ako terorizmus. Afrika nie je až taká veľmi HOT HOT story. Z pohľadu USA je to krajina, kde žijú úbohé deťúrence z pohľadníc UNICEF. „Pošleme im pár doláčov, chúďatám...“
Taliansko má byť ďalšou obeťou teroristov. 11.septembra sa budem zhodou dovolenkových okolností nachádzať v Ríme. Napriek tomu, že súcitím s pozostalými po obetiach všetkých teroristických útokov sveta, odmietam sa báť nasadnúť do lietadla a metro použijem.
Hlavnou zbraňou terorizmu je náš strach. Médiá tento strach len burcujú a v podstate niet úniku. Jedine absolútnym vypnutím všetkých informačných kanálov. Ak sa to vôbec dá.
