Práce je vždy príliš veľa. Zaberá mi najmenej 40 hodín týždenne. 2400 minút. 144 000 sekúnd, ktoré stačia na to, aby som zaplatila svoje záväzky voči štátu.
Odmietam ukrajovať z môjho vzácneho času čo i len o sekundu viac.
Naša firma si takých ľudí neváži. Podľa nej tu trávime vždy príliš málo času. Produkujeme málo produktov, vykazujeme málo revenjú, nie sme k nej loajálni, ak venujeme čas niekomu či niečomu inému.
Naši šéfovia z nás nemajú radosť. Vstávame príliš neskoro, odchádzame skoro. Neznášame dlhé letné dni, lebo sa nám zdá, že je vhodné ostať tu dlhšie. Oni ich milujú. My milujeme zimu a skoré stmievanie sa. Chodíme domov pri západe slnka. Oni to nechápu.
Hľadajú príčinu našich častých odchodov, pýtajú si štatistiky na hodnotenie ovzdušia, starostlivo regulujú klimatizáciu. Organizujú večierky s obchodnými partnermi, kde nadväzujú podnikateľské konverzácie, vedú reči o golfe a iných „nevyhnutných“ činnostiach v živote. Headset na mobile bol vynájdený pre nich, pretože je stratou času zdvíhať a skladať telefón. Rozvádzajú sa a pýtajú, kde boli, keď ich dieťa spravilo prvý krok. Produkujú veľa výnosov a málo detí. Zažijú toho veľa, ale majú málo zážitkov.
Ja nemám veľké pracovné úspechy. Nikto ma nenominoval na najlepšieho pracovníka tohto štvrťroka. Neprevezmem si firemné vyznamenanie na každoročnom „odkopávacom“ stretnutí.
Ale viem akej farby sú priateľove oči, pamätám si vôňu našej kuchyne...a vôbec – je mi takto fajn. Je mi fajn, že naplno využívam tie zvyšné sekundy môjho života na objavovanie toho „nepracovného“.
