Na včerajšom stretnutí milej spoločnosti ľudí, ktorí sa rozhodli študovať náš ľubozvučný jazyk sme sa dozvedeli toľko rôznorodostí slovenčiny, že som napriek mojim včeličkám z diktátov začala o sebe pochybovať. Bol to úžasný pocit nekomunikovať s Francúzmi po francúzsky, s Maďarmi po maďarsky, s Nemcami po nemecky a už vôbec „negavariť pa ruski“.
Ľudí zo všetkých kútov Európy a sveta totiž spájala túžba naučiť sa niečo viac o našich čučoriedkach, slivovici, hovníku (ha, ha, smola - znamená to gauč) a iných íkach a ičkách. Zábava pospolitosti sa dokonca zvrhla natoľko, že sme prešli ku gagotaniu, mekotaniu a kikiríkaniu.
No čo vám poviem, totálne jasle. Už som skoro začala uvažovať, či má náš francúzsky hostiteľ pripravené podbradníky. Sliny tiekli ale iba na pivo.
Nefalšovaným prekvapením pre mňa bolo, že japonská hus ne-ari-ga-to-go-zaj-maš-tá ale úplne normálne najslovenskejšie ako môže GAGOTÁ. No nie je to úžasné? Chápem, že niekomu môže byť úplne fuk, ako robí japonská hus, ale mňa to tak potešilo, že máme s Japoncami spoločné aj niečo iné ako suši bar pri Hviezdoslavovom námestí.
P.S.: Pred chvíľou som dostala malú kritiku, že trpím dávkou detinskosti a jednoduchosti a tento článok je zasa taký klasický prípad, ale nech. Aká si mi krásna ty rodná –reč- moja!
P.P.S.: Nechystám sa vstúpiť do žiadnej nacionalistickej strany. Len aby ste vedeli J
