Včera sa môjmu srdcu stala zvláštna vec. Bolo vytrhnuté rovno z hrude a hodené o stenu. Tak, ako sa o ňu hádže keltský koláč na Všetkých Svätých. Kúsky padali na dlážku. A keď sa to ešte bijúce srdce otriaslo a povedalo si, že začne odznova, koplo sa doň, silno až strach. A ja, bez toho, aby som čo i len pohla brvou, vzala som metlu a poupratovala som.
„Tak takto bolo naložené s mojím srdcom“, vravím si. Noc je krátka a môj pohľad sa nemá o čo zachytiť. Nejaká ženská v rádiu kričí „Are you ready for life?” Na život s mojím srdcom treba byť pripravený. Máva svoje nálady. Niekedy nemá rado ľudí, niekedy ich zbožňuje. Niekedy je tvrdohlavé a aké ešte býva?
Má rado odbíjanie zvonu vo vašej dedine a prvý náter na plátno. Nápor vetra na hrádzi. Rýchly šuchot kolies. A diaľku. Neznáša čiernobielo maľovaný svet a otázky bez odpovede.
Ale nikdy o svojom stave nedáva jasnú správu. A ja ho nechávam na zozname vecí, ktoré si raz určite chcem vyjasniť. Tak niekedy nabudúce.
P.S.: Riadky, ktoré ste čítali sú čistou fikciou a teda majú byť aj ako také hodnotené. Aaa čo, myslite si o nich, čo chcete. Už ma nebaví stále všetko všetkým vysvetľovať.
