Starostlivo kryjem počítač, aby nebolo vidno, že znova píšem. Zabudla som ti nechať kľúč na schodoch. Zabudla som ti na obed zavolať. Vieš, mala som stretnutie, šéf zas bol neskutočne otravný, ako vždy – sŕkal svoju poobedňajšiu kávu a trepal niečo o zodpovednosti. Veď on kávu nepije. Tak vlastne nie – bolo to takto: stretla som otca pri stánkoch a šli sme spolu na obed. Teda vlastne tak to nebolo. Ja som písala. NO A ČO? Písala som! Stretávame sa o štvrť na šesť, o štvrť na šesť, tam a tam, nezabudni. Áno, doobre, je mi to jasné, vyzerám tak sprosto, že mi to treba pripomínať?...Do čerta! 17:09 na mojom počítači. Autobus odchádza jedenásť, dvadsaťpäť som tam. Na dámu sa predsa má čakať aspoň desať minút. Lenže ty nie si dáma. A ty nie si džentlmen, keď trepeš také veci!
Dochádza mi, čo robím. Mením si hlavnú stránku našej firmy na www.blog.sme.sk. Do obľúbených položiek vkladám odkazy na prihlásenie užívateľa a na môj BLOG. Kontrolujem svoju karmu, pozerám štatistiky čítanosti hoci nie som číselný typ. Ha! Príznaky! A ty, čo robíš ty, aby si zabudol? Na všedné dni, na počasie, na ňu? Idem von. Vonku prší. Nie si z cukru! Vonku je 20 stupňov Celzia, všade je blato, nikam nejdem. Čo ak zatiaľ niekto bude reagovať na môj článok a ja mu nebudem môcť odpovedať? To sú ale výhovorky! Zaobídu sa aj bez teba. Iba toto dopíšem! Pre mňa za mňa. Potom sa nesťažuj, že s tebou nikam nechodím. Veď ty si závislá!
