Ani ja.
Ide o to, že sa vám nikdy (očividne aspoň mne nie) nepodarí napísať úplne neškodný, nikoho neurážajúci článok. Vždy sa nájde niekto, koho pobúri nevhodne zvolené slovíčko, neprimerane rozvitá veta. Že píšete o tom a o hentom a nemyslíte na dôsledky svojho konania. Takže pozor - všetko, čo píšete, môže byť použité proti vám!
Predpokladám, že úplne neškodný článok by mal vyzerať asi takto:
Boli sme v kine. Bolo tam príjemne. Hrali dobrý film. Jedli sme pukance, atď. Počkať: „No tak podľa môjho názoru tam vôbec nebolo príjemne, bolo tam horko na skapanie. A navyše smrad. Neskutočný. Film bol zasa taký klasický americký slaďák, nabudúce zabudni na to, že ma dostaneš do kina. Pukance mi zaliezli do zubov a ešte večer sa mi z nich grgalo.“ Po týchto pár vetách máte na krku obdivovateľov amerického filmového priemyslu a ako bonus naštvaného priateľa. A samozrejme pukance medzi zubami. Tááák nič.
Pokus č.2: Moja známa má syna. Veľmi milý chlapec. Poslušný je, aj pozdraví. Večer sme s ním šli do cukrárne. No tak pozor: „Myslíš to otravné decko, čo vykydlo zmrzlinu do výstrihu mojej kolegyne a ešte sa na tom aj rehotalo? Veď sa tá chudera Silvinka celá triasla od zimy!“ Týmto spôsobom vás má v zuboch mamička otravného decka, kolegyňa s premrznutým dekoltom, kolega, čo má kolegyňu s premrznutým dekoltom a ochrancovia detských práv“. Tak ja už naozaj neviem.
Mama má Emu. Ema má mamu. Fakty, fakty, fakty. Takto budem písať. Ale čo ak Ema nemá mamu?
Nemôžem písať o rodine. Nemôžem písať o práci. Nemôžem písať o priateľoch a už vôbec nemôžem nikoho kritizovať, nič zveličovať, nikoho zavádzať a natískať sa do pozornosti ostatných.
Milí moji, ide o to, že z rodiny, práce, priateľov a vecí okolo toho sa skladá môj svet. Je to pestrá mozaika príbehov, z ktorých, ak vypustím niektorú zložku, nebude to ono. A ak sa vám to nezdá, nechajte tak.
