Tak som rozmýšľala a hútala. Mozgové závity pukali a z hlavy sa parilo. Po chvíľke mi to zaplo. Nebojím sa toho, že ma vyhodia z roboty, ani toho, že sa nebudem môcť najesť, vyspať alebo vy... J Ja sa totiž najviac bojím toho, že niekto z mojich blízkych zomrie. Že ich duša vyletí vysoko, prevysoko nad oblaky a telo ostane nehybne ležať.
A tiež som prišla na to, že mojím najväčším snom nie je vyhrať päť miliónov alebo ísť na dovolenku na Bahamy (aj keď by to bolo celkom fajn). Mojím NAJ, NAJväčším snom je, aby existovalo niečo aj po smrti. Aby, keď už niekto z mojich obľúbených ľudí zomrie, som sa s nimi ešte mohla stretnúť.
Tam hore je teraz isto zábava. Pán Satinský hrá ping-pong vo svojich oranžových nohaviciach na traky, presne tak, ako ho hrával v Budmericiach. Pán Radič hlási v nebi počasie a nemá s tým veľa práce, keďže v nebi je, údajne, vždy pekne a bezvetrie. A pán Filip im tam všetkým hrá do kroku.
Predvčerom svätý Peter isto prestrel červený koberec a všetci sa pekne vyobliekali. Pre Katku Kolníkovú. A ona prišla a povedala presne tú istú vetu, akú raz povedala mojej sestre. Po slovách, že je našou obľúbenou rodinnou herečkou jej babička Kolníková potriasla rukou a povedala s tvrdosťou v prízvuku, ale s mäkkosťou v srdci: „Dakujem ti moja zlatá“.
Nikdy sa nemodlím. Nevzývam Panenku Máriu ani neodriekam Otčenáš. Ale možno dnes, keď bude mať pani Kolníková pohreb, poprosím toho tam hore, aby na mňa všetci počkali. S hudbou a vtipmi, pri ktorých sa budem tlieskať po kolenách.
