Mám otázku. Len jednu. Navyše jednoduchú. “No tak sa už pýtaj!” Dobre, chcem sa spýtať, čím to je, že my ženy nemôžme byť kamarátky. Skutočné, úprimné, svojské. Že si nemôžme vyjsť večer na pivo, povedať si pár hrubých slov, poškrabať sa na bruchu...Poobdivovať nové tváre a zadky v podnikoch. A ostať pritom obdivovanými ženami. Jednoducho byť samými sebou.
Ja keď začnem byť sama sebou, skôr či neskôr sa vyvrbí problém. Vraj „ako som sa zmenila“, „ako sa drzo správam“, „a ako sa rozprávam s inými ľuďmi – no hrôza! “ a ďalej bla bla bla a ňa ňa ňa.
Niekedy sa skutočne nečudujem, že chlapi majú pre nás len vskutku „príjemné“ prirovnania ako „hysterické ženské“, „baby na trhu“, klatsch-und-tratsch tanten“, prípadne „pavlačové drbny“ (tento úžasný výraz nie je môj, našla som ho v jednom
-ako inak- ženskom časopise, ktorý sa mi včera náááhodou J dostal do rúk u mojej kaderníčky...len tak na okraj...odvčera už nie som blond...áno, iste - IQ sa mi zdvihlo do závratných výšin, už som si podala aj prihlášku na Mat-fyz!).
Napríklad veta typu: „Dobre vyzeráš“ od ženy môže byť, ako tvrdia „pravdovravné ženské časopisy“ nadmieru podozrivá, aj keď mne táto veta padne príjemne viac od ženy ako od muža. Za takouto vetou sa podľa nich iste skrýva závisť, prinajmenšom snaha nabehnúť do toho istého obchodu a vybrakovať jesenné bolerká, lebo tie sú teraz, podľa mojej vševediacej sestry, IN.
Minule som nemohla odolať nevypnúť môj nepostrádateľný CD-prehrávač v električke prechádzajúcej popri Medicínskej fakulte. Za chrbtom som totiž počula pár milých viet od spolu-účastníčok ženského pohlavia: „No teda, mám pocit, že ideme okolo našej fakulty“, poznamená jedna. „A to už prečo?“, pýta sa druhá. „No lebo tu sú také isté škraty ako u nás...ale na Ekonomickej! To sú ale kosti! To si nevidela! Všetky super upravené a nahodené“.
Čím to je, že my ženy sa ustavične musíme s niekým porovnávať? Veľmi, veľmi by ma zaujímalo, či to isté robia aj chlapi. Či si premeriavajú ostatných mužov a porovnávajú dĺžku nôh, hrúbku pása, veľkosť pŕs – no dobre, to možno nie...aj keď...človek nikdy nevie.
Máme povesť slabšieho pohlavia...no dobre, ja netvrdím, že dokážem zvíťaziť v pretláčaní. Máme povesť „divadielkovania“ a v neposlednom rade sa podľa slov môjho priateľa „zamilujeme vždy bezhlavo a nielen na jednu noc“. Vysvetlenie podľa neho spočíva v oveľa väčšom množstve hormónov u chlapov, ktoré medziiným spôsobujú, že chlapi sa bezhlavo zamilovať nezvyknú a ak áno, tak kľudne len na jednu noc. Preto si ženy jednoducho nemôžu ísť s chlapmi sadnúť len tak, lebo zaplatený drink automaticky znamená: „Ach, si môj!“
Ženy si nemôžu ísť zatancovať samé salsu, lebo to hneď na jazyk privádza pár teplých slov, že nepochybne túžia po ohnivom Španielovi, ktorý ich unesie zo smogu malého mesta priamo na pieskovú pláž Tarragony, kde si budú z pohárov sŕkať Mojito a žiť šťastne až kým nepomrú. Taká úzkoprsosť!
Nepovažujem sa za feministku, dokonca pri vyjadreniach typu „prenatálna diagnostika je zameraná proti ženám a smeruje k ich záhube (!!!)“ od istej známej feministky ma ide rozhodiť. Ide mi len o to, že by sme mohli byť všetci, či muži, či ženy sami sebou.
To je odo mňa všetko...iba čakám odpoveď na moju otázku. A možno aj na ďalšiu: „Sú aj chlapi takí...takí malicherní?“ Ak áno, je to hrozné a opäť strácam ďalšiu ilúziu o tomto svete, ale ak nie, vážne začnem rozmýšľať nad operáciou...vtip...Nie, nie, ostanem sama sebou a budem piť pivo ako priemerný chlap, veď to už robím, to námaha nebude. A možno sa prestanem maskovať: „Nie, ja nenadávam“ a začnem namiesto francúzskych nadávok v práci používať tie najslovenskejšie aké poznám a budem si konečne dvíhať krvný tlak nie kvôli nekresťanským cenám spodného prádla, ale kvôli tomu, že sme vyhrali alebo prehrali s Rusmi... a navyše budem milo príjmať komplimenty ako dobre vyzerám a odkiaľ mám tú novú sukňu...žena a muž v jednom (buy one – get one free)...jáááj, ako mi bude hej!
