Bol z toho rachot až strach. Všetci sa znepokojene rozhliadali dookola, krútili hlavami a šepkali si. Črepy padali na chodník a pár ľudí ich odkopávalo. Nikto z nich si nevšímal malé dievča, sediace schúlené na stoličke. Malo chuť sa pridať. Vziať kladivo a mlátiť hlava-nehlava. „Někdo tu žlutý střepy rozšlapal a sklenou vatu cpal mi do uší“, v tom bola jej pravda. Ešteže vie závideniahodne predstierať. Ako ju to títo tu naučili. A ak sa jej niekto spýta, odpovie, že stratila psa, alebo mačku, čokoľvek. Povie, že stratila niečo, čo nebolo jej, ale jej je to aj tak ľúto. Ešte prezradí, že ľútosť sa z nej tlačí a tlačí ako guinejský červ a nedá jej dýchať.
Raňajky mali zvláštnu príchuť. Ako žutie suchej kože. Je fajn, že už nemusí čakať v zime a v daždi, myslí si. Už nemusí ani dúfať, ani klásť zbytočné otázky. Teraz je všetko jasné ako to rozbité sklo. Po tabuliach ostane prázdno a keď jej niekto takto bude každý krát ukrajovať zo srdca, nezostane z neho ani črep. A preto končí.
A tentoraz už naozaj.
