Tá neutíchajúca túžba byť v tvojom náručí a dýchať tvoju vôňu. Presne viem, aká je. Zložená z dubového dreva stola pred nami, z mikrokvapiek veľkého „oroseného“ a z vetra, ktorý ťa sem zavial a znova ťa niekam odveje. Zbožňujem tú vôňu. A aj keď sa bránim, vytváram zbytočné okľuky a vyberám zákruty, moje telo šalie za tvojou vášňou. Oplieskanie srdca o stenu, rozbitie duše na kúsky, desiatky neprespatých nocí a zaslzené údolia – nijako neuniknem pred tvojím pohľadom, tvojím dotykom, tvojou úžasnou schopnosťou utopiť vo mne tvoje telesné tekutiny. Cítim ťa deň aj noc i v obdobiach medzi nimi, od pondelka do nedele, 24 hodín – všetky tvoje. Nehovoríš, že ma ľúbiš a ja ten nič nehovoriaci prejav nečakám. Len zvádzam vnútorný boj s mojím srdcom a rozumom a každý z nich ma vábi na opačnú stranu...
Odchádzaš. Ja tiež. Prečo len ideme každý iným smerom?
