15.8.2015
Za celý mesiac ako tu s Katrou sme neprišiel do našej agentúry nikto nový. A ani nikto neodišiel. Viac ako mesiac som žili v tom istom kolektíve a moje spolubývajúce sa stali mojimi veľmi dobrými kamarátkami. Nie je tu nikto koho by som nemala rada. Dnešok bol prelomový.
Odchádza moja milovaná Jovile z Litvy. Včera sme zašli do našej obľúbenej pekárne, kúpili sme si naše obľúbené koláčiky a vybrali sme sa na dlho plánovaný piknik. Ale keďže na Taiwane stále prší ani včerajšok nebol výnimka. Tak sme piknik presunuli do obývačky v apartmáne... Zapli sme na telke tapetu parku a nad hlavou nám nesvietilo iba jedno slnko ale dokonca tri lampy!
Rozprávali sme sa o našich nočných výjazdoch do 7eleven, vždy sme si išli kúpiť zmrzlinu a čokoládu a potom sme pozerali filmy. Spomínali sme sa naše tančeky pri Chiang-Kai Shek memorial hall. Jovile mi veľmi prirástla k srdcu. Bola prvou osobou, ktorú som tu stretla. Hneď ma svojim pesimizmom o tomto meste a práci neoslovila, avšak časom sa to stále zlepšovalo. Milujem jej sarkastické poznámky a neviem si predstaviť, že tu už nie je. Odišla domov... Bude pokračovať vo svojom živote a čo je pre mňa najviac nepredstaviteľné - pravdepodobne sa už nikdy nestretneme. I keď sme si hovorili, že sa určite stretneme ja tomu veľmi neverím... Nestretla som sa ani len s viac ako polovicou triedy zo základky... A ako sme sa presviedčali o tom, že na seba nikdy nezabudneme a že sa budeme stále stretávať. Nestretli sme sa a to bývame v tom istom meste, nieto ešte v inej krajine. Preto to bolo pre mňa o to ťažšie. Stále som myslela na to, že to je zrejme poslednýkrát čo sa vidíme... Hoci naozaj dúfam v opak.
Dnes mala Jovile job a tak sme sa celý deň nevideli. Prišla večer o piatej a nám ostávali asi tak 2 hodiny. Väčšinu času sa balila. Nachvíľku som išla do svojej izby a videla som tam Aidu (z Kazachstanu) ako vypisuje nejakú kartičku a potom mi došlo, že ja pre Jovile nič nemám. S panikou som pozrela na hodiny a povedala túto zvesť Katre.
Išli sme do FamilyMartu a čudovali sme sa ako je možné, že sme zabudli na darček. Nič vhodné sme nenašli. Oproti FamilyMartu je cukráreň a tak sme kúpili koláčik na ktorom bolo srdiečko. Vyzerá to dosť prvoplánovo ale nie je! S Jovile sme do tej cukrárne často chodili a na krabičku do ktorej to zabalili sme sa rozhodli niečo napísať. Napísali sme na ňu naše spomienky a hocikedy si ten odkaz prečítam rozplače ma to.
Nakoniec nastal ten čas. Dali sme jej náš darček, pri čítaní odkazu padli prvé slzy a tak pokračoval celý večer. Jovile už otvárala dvere a chystala sa opustiť náš apartmán, keď Aida povedala, že to sa nemôže len tak. Keď niekto niekam odchádza v jej krajine, všetci si vraj majú sadnúť na zem a zaželať odchádzajúcemu šťastnú cestu. Tak sme to urobili a hneď potom sme nastúpili všetky do výťahu. Uvedomovala som si, že to je poslednýkrát, čo sme sa tu stretli my všetky... Odteraz bude jedna chýbať.
Dole sme sa všetky chytili za ruky a rozprávali sme o všetkom, čo sme za ten mesiac spolu zažili, stále sme sa objímali a plakali. Čakali sme na taxík, ktorý mal Jovile odviesť na letisko.
Uvedomila som si, že mám všetky tieto dievčatá neskutočne rada a že mi budú všetky hrozne chýbať. Toto bola partia do ktorej som prišla, v našom apartmáne som sa cítila ako doma a od dnes už nebude kompletná.
Vždy sa čudujem nad tým ako je možné, že som stretla práve tých ľudí ktorých som stretla. Hoci len keď idem autobusom často rozmýšľam, čo asi viedlo mojich spolucestujúcich k tomu aby nastúpili do toho autobusu a aký zmysel v mojom živote zohráva to, že sme sa stretli. Presne to isté sa stalo tu, v našom apartmáne. Stretli sme sa, skamarátili sa, nejakým čo i len malinkým kúskom ovplyvnili navzájom svoje životy a nakoniec sa rozídeme a vrátime sa domov.
Nakoniec Jovile odišla. Keď som večer išla do 7eleven nešla som ani tým istým výťahom... Keď som prechádzala popri tej cukrárni videla som, že odbudli dva také koláčiky aké sme kúpili Jovile. Bude mi chýbať!
