Otvorila oči. Sedela uprostred izby, na okamih zaspala. Pošúchala sa na čele a rozhliadla sa. Bola ešte malým dievčaťom. Vlásky jej nechali narásť len po lopatky, riedka ofinka, nevinná detská tvárička. Zvedavo pozrela na dve protiľahlé steny posiate rybími šupinami. Vstala, priblížila sa, prstíkmi prešla po mazľavých šupinách. Pozrela doľava, doprava – nič. Chcela si jednu šupinu odtrhnúť, ťahala, namáhala sa, šupina držala namieste.
Niečo zaujalo jej pozornosť. Pristúpila k bielej nezaujímavej stene a pritisla k nej ucho. Zvraštila obočie. A vtedy pocítila strašnú túžbu. Položila na stenu dlane oboch rúk. Cítila, že v stene bije akési srdce. Pritisla k nej svoje detské pery. Zažmúrila oči, možno niečo zazrie. Videla len tmu. Ale srdce počula. Ten tlkot jej jemne, až nerozoznateľne odrážal dlane rúčok od steny. Odtisla ruky a prezrela si nechty. Potom sa nadýchla a nechty prstov zaborila jedným švihom hlboko do steny. Začala trhať, nechtami škriabať, tĺcť do bielej steny. Omietka padala na zem, prach sa víril, dievčatko zúrivo a s túžbou škriabalo.
Otvoril oči. Sedel uprostred izby, na okamih zaspal. Pošúchal sa na čele a rozhliadol sa. Bol ešte malým chlapcom. Vlásky mu nechali narásť len po lopatky, riedka ofinka, nevinná detská tvárička. Zvedavo pozrel na dve protiľahlé steny posiate rybími šupinami. Vstal, priblížil sa, prstíkmi prešiel po mazľavých šupinách. Pozrel doľava, doprava – nič. Chcel si jednu šupinu odtrhnúť, ťahal, namáhal sa, šupina držala na mieste.
Niečo zaujalo jeho pozornosť. Pristúpil k bielej nezaujímavej stene a pritisol k nej ucho. Zvraštil obočie. A vtedy pocítil strašnú túžbu. Položil na stenu dlane oboch rúk. Cítil, že v stene bije akési srdce. Pritisol k nej svoje detské pery. Zažmúril oči, možno niečo zazrie. Videl len tmu. Ale srdce počul. Ten tlkot mu jemne, až nerozoznateľne odrážal dlane rúčok od steny. Odtisol ruky a prezrel si nechty. Potom sa nadýchol a nechty prstov zaboril jedným švihom hlboko do steny. Začal trhať, nechtami škriabať, tĺcť do bielej steny. Omietka padala na zem, prach sa víril, chlapček zúrivo a s túžbou škriabal.
Stena sa pod nechtíkmi a prstíkmi rozpadávala, tvorila sa v nej jedna veľká škaredá diera. Stena však nie a nie padnúť, diera sa nie a nie preboriť. Nastala tma.
Ale len na chvíľu, pretože vnútri izby bez okien sa zablysol blesk. Ožiaril izbu a hneď zhasol. A opäť. Dievčatko poľakane cúvlo. Stena, do ktorej pred malou chvíľkou zabárala svoje prstíky zmizla. Pred očami sa jej zjavila tá istá izba, tie isté steny so šupinami, tá istá podlaha, tá istá popadaná omietka, ten istý obraz jej prázdnej izby. Avšak pri stene nestála ona, nestál tam jej obraz, stál tam malý chlapček. Aj ten odstúpený od steny, aj ten s tým istým podeseným výrazom na tvári, rovnako zdvihnuté ruky, rovnako krvavé nechty špinavé od omietky, rovnaké oči, vlasy, ústa, tvár, len oblečenie mal chlapčenské, chlapčenské črty. Na chvíľu obraz zmizol v tme, lenže zablesklo sa opäť a dievčatko opäť zazrelo všetko stáť tak ako doposiaľ. Zrazu sa pomaly pohla k stene, ruky jej ovisli. Rovnako sa k stene priblížil aj chlapček, ruky padajúc k telu. Vydesení, roztrasení, rýchlo dýchajúc, srdce im hlasno bilo. Keď už boli takmer tesne pri sebe, obaja zastali. Dievčatko dvíha tak ako chlapček jednu rúčku – ona ľavú, on odrazovo pravú. Rúčky sa dvíhajú, ťahajú sa k sebe, chcú sa dotknúť. Obe rúčky váhavo vystrkujú ukazováčik. Otvárajú ústočká v očakávaní. Ona si zahryzla do pier, on si zahryzol do pier. Už sú ich prsty tak blízko seba, že počkať ešte ani chvíľu, dotýkajú sa.
Avšak prúd naskočil. Blýskanie skončilo, izba svieti umelým svetlom. Pred dievčatkom s natiahnutou rukou opäť biela stena s načatou dierou, pred chlapčekom s natiahnutou rukou opäť biela stena s načatou dierou. Dievčatko otvorilo ústa do kriku, chlapček otvoril ústa do kriku. Ale krik sa neozval. Obaja sa posadili uprostred izby, sklonili hlávky, tváre zaborili do rúk.
