Ruka sa pomaly pohybuje. Čistí, pracuje, zaoberá sa vonkajším stereotypom. Je voľným fragmentom tela, pracuje na pokyny. Ovládam ju, nemyslím, všedne konám. Vonku svieti slnko, plynú oblaky. Dvere sa otvárajú, niekto vchádza. Ľudia prechádzajú. Niekto niečo rozpráva, počuť ho iba v pozadí. Stúpim na prvý schodík, skĺzne ramienko.
Zrazu som ucítila niečo mokré, zacítila som pach strachu a moču. Vedľa mojej ruky sa pocikal džús.
Zbystrila som zrak a zadívala sa naň. Bol to malinký pomarančový džús, odsúdený tu čakať na prvého zákazníka, ktorý mu z chrbta odtrhne v priesvitnom obale schovanú slamku, pretrhne úzke veko len pre slamku a začne ho piť až kým sa krabička nevyprázdni, potom ju možno hodí na zem a skočí na ňu, aby hlasno praskla, alebo ju skrčí a hodí do odpadkového koša, alebo ju nechá len tak na zemi. Z džúsu sa stane prázdna, vyprázdnená krabička bez obsahu, bez života. Džús sa pri pomyslení na svoj osud, na svoj koniec od strachu pocikal. Triasol sa, smrdel.
Dívala som sa naň, vpíjala doň zrak, ako on do mňa vpíjal svoj strach. Dlho sme takto obaja spočinuli, v nehybnom nemom vnímaní jeden druhého. Mala som tu svoju prácu, mala som tu svoj život, mala som svoj osud v podstate podobný tomu jeho. Obaja sme mĺkvo premýšľali.
A to stačilo.
Zliezla som zo schodíka, schmatla džús do rúk, odhodila handričky na čistenie, opustila som svoju prácu, opustila som svoj život, odišla som zo školy, z domu držiac v rukách vystrašený džús. Nedovolím, aby ho ktokoľvek vypil, nik ho nevypije, budem s ním žiť a strážiť ho. Zachránim ho.
