Dívam sa dohora, opäť samý múr. Tam hore počuť nejaké hlasy. Nie som si istá, či sú skutočné, či len nalákať ma chcú, aby som vyliezla a zrútila sa späť, pochovala svoje telo zaživa....? Spravím pár krokov, preskúmam priestor obkolesený vysokým múrom. Pár ďalších krokov a hlasy stíchnu. Úzkosť ilustrujú steny obrázkami. Sú to neznámi ľudia a možno sú to tí, čo ma porodili, vychovali, milovali. Nepoznám ich tváre však, neviem o ich živote. Spravím pár čiar a stuhnem pri pohľade na to, čo vytvorili. Zaryla som nechty do tehiel, z ktorých múr je postavený. Zo špičiek prstov kvapká krv. Hrdzavá.
Stúpam nahor, hlasy zosilnejú, ale neznáme sú pre mňa. Stúpam a modlím sa. K múru, k hlasom, čo nemôžu ma počuť. Už som vysoko nad zemou, teraz padnúť znamenalo by smrť. Padá kúsok tehly spod nôh, srdce búši strachom o život, prsty potia sa, potí sa čelo, dlane, chrbát. Za mnou klzký pás krvi z prstov, krv hustá, tečie prudko.
Neviem, ako dlho som sa šplhala, koľko nocí a dní prešlo, aká dlhá brada mi narástla, no raz dosiahla som vrchol. Telo od modrín, oči unavené, ubolené kosti. Posadila som sa a vydýchla. Otvorím oči so zvedavosťou, údivom a radosťou, očakávaním, čo uvidím. To však, čo som zazrela, srdce zastavilo, ústa otvorilo, prsty zovreli sa do dlaní, v očiach hromadil sa žiaľ a staroba. Poznanie odvrátilo moje telo, ťažko, s praskotom vstala som a hodila sa naspäť, nech múry, čo stvorili, nech opäť pochovajú ma.
