Sila vecí. Strašne žiarilo svetlo zo žiarovky. Cítila sa tak v bezpečí a v trápení dvoch stoličiek nachádzala nevídanú rozkoš a potešenie. Usmievala sa široko, roztvárala náruč všetkým kútom, štrbinkám. A v šťastí, ktoré cítila, intenzita svetla rástla.
Strašne žiarilo svetlo zo žiarovky.
Jedna stolička stála v kúte. Snažila sa skryť, avšak nemala sa kde, za čo, pred čo. Mohla len bezmocne žmúriť očiská obrátená čelom k stene.
Druhá stolička stála takmer priamo pod žiarovkou. Operadlo skrútené v zamyslenej póze, jednu nohu si cmúľala v ústach, oči tuho privreté. Zrazu sa obrátila k stoličke prvej a nohou ju volala.
Prvá stolička len pokrútila operadlom.
Preto k nej druhá priskackala. Nohou ju začala hladiť, túliť sa k nej a nenápadne šepkať do uška.
Žiarovka výhražne zablikala. Intenzita sa ešte zvýšila, steny už nemohli byť prežiarenejšie.
Stoličky priskackali k žiarovke. Tá len zakňučala. Jedna sa začala šplhať na druhú. Dvíha nohu, dotýka sa žiarovky, cítiť smrad spáleného dreva, lenže noha stoličky sa nevzdáva, krúti žiarovku, krúti, dychčí. Žiarovka kňučí.
A padne na zem. A rozbije sa. Na kúsočky. Črepinky.
Je tma. Len steny trochu svietia. Jedna stolička pritisne sa k druhej.
A dve stoličky pri mŕtvole žiarovky splodia potomka.
