Slon

Videla si už na oblohe slona? Pýta sa a díva sa tam, hľadá ho, sústreďuje, aby ani ten najmenší slon na oblohe neušiel jej pohľadu. Malé dievčatko stojí na ľade, nepohne sa z miesta, aj keď ľad praská, vôkol nej tresknúca zima, ľad praská. Ponára sa v studenej vode, rybky vynárajú svoju tvár, nadýchnu sa čerstvého mrazivého vzduchu a ponárajú sa späť pod hladinu, nech ním nakŕmia v hĺbke schované žubrienky. Ľad prelomený, len jediná kryha ostáva na hladine, kryha s topánočkami malého dievčatka, hľadajúceho na oblohe lietajúceho slona. Kryha, na ktorej stála žena vedľa dieťaťa sa ponorila, žena v ľadovej vode kričí, volá o pomoc, snaží sa plávať. Mrzne jej telo, volá na dievčatko. Tuhne, potápa sa, nedýcha, zomiera. Videla si už na oblohe slona? Pýta sa a díva sa dohora, hľadá, prižmuruje oči, rúčkou cloní pohľad, obzerá dokola a veľké ryby naberajú do prázdnych úst čoraz viac mrazivého vzduchu, aby ním nakŕmili malé žubrienky. Mrznú stromy, prestávajú dýchať, mrznú domy, prestávajú dýchať, všetko vôkol dievčatka sa rozpadáva na kúsočky ako sklo, mrví sa, drobí na prach, krajina mizne v prachu, mestá miznú v prachu, ľudia miznú v prachu. Mení sa na prach. Ten odfúkne vietor, prach sa rozplýva vo vzduchu, mrzne vo vzduchu, mrazivý vzduch nasávajú veľké ryby do prázdnych úst a kŕmia ním malé žubrienky, malé rybičky, ktoré ešte nevládzu vyplávať na povrch a skryté čakajú na veľké ryby, kým ich nenakŕmia. Dievčatko stojí na jedinej kryhe, samotnej a opustenej, cloní si pohľad, hlávku vykrúca dohora, hľadá na oblohe slona, ktorý vie lietať.