Stretla som na ulici obrovský nôž. Ostrý, leskol sa na slnku, čepeľ chtivá, otáčajúca sa vôkol seba, rukoväť slobodná, hopká si po ulici, klopká, šťastná a bázlivá. Keď som dvihla zrak a zbadala pred sebou nôž, vrhol sa na mňa. Začal ma rezať, zabodávať sa do mňa, trhal mi pokožku, trhal mi žily, trhal kusy mäsa, vlasov, trhal mi vnútornosti.
Bránila som sa, no márne. Keď sa zabodol, bol príliš hlboko pod kožou. Musela som ho vytrhnúť, zas a znova, až kým sa mi podarilo vytiahnuť z vrecka zbraň a vystreliť. Obrovský nôž na chvíľu zastal, ostal visieť vo vzduchu, neveriacky na mňa žmúril, celý od čiernej krvi, potom pomaly padol na zem. Zomrel. Dodýchal.
Ledva som sa dovliekla domov. Doma som sa posadila za stôl, naliala si čistej vody do prázdneho pohára, pohár položila na stôl a zadívala sa do zeme. Takto prešiel celý ostávajúci deň.
Na druhé ráno som si celý dom vyzdobila malými nožmi, strechu, okná, záclony, závesy, steny, nábytok, poličky, dvere, spotrebiče, postele, šuflíky, stoly, skrine, izby, komíny, antény, obrazy, koberce, oblečenie, lampy a lustre, stoličky, kreslá, trávnik, záhradku, chodníčky – všade ležali viseli stáli spočívali malé nože.
