Pretrela som si oči. Zotrela si make-up z tváre. Schovala šminky do taštičky. Upravila vlasy a vyzliekla sa donaha. Zadívala som sa do zrkadla, do obrovského zrkadla, ktoré som si kúpila minulú zimu na Vianoce a namontovala si ho do svojej izby, aby som sa každé ráno, keď sa zobúdzam, každý večer, keď zaspávam a každý okamih, keď sa doň pozriem, mohla skontrolovať, či som krásna, dokonalá, či vyzerám, ako sa patrí. Či je všetko v najlepšom poriadku, či si po celý deň udržujem rúž na tvári, či je každý vlas na svojom mieste, všetko tak, ako má byť.
Pozrela som sa doň a opäť sa mi zahmlil zrak. Obavy vystupňovali vnútorné napätie.
Na vnútornej strane stehna sa mi spravila diera. Bola najskôr malá, teraz sa zväčšovala. Najskôr sa do nej nevmestil ani jeden prst, teraz do nej môžem strčiť celú päsť, o chvíľu sa tam vmestí celá ruka a dno diery nikde. Bola blízko vagíny.
Zadívala som sa do zrkadla. Dokonalosť môjho nahého tela rušila škaredá čierna, aj keď dokonale okrúhla diera na vnútornej strane stehna. A už sa nedala prehliadnuť. Už sa nedala ignorovať, pretože cez ňu začali vytekať všetky výlučky tela, moč, hovná, zvratky. A análny, močový a ústny otvor mi pomaly začali vzrastať. Otvory zmizli, ostala len diera na vnútornej strane stehna.
A postupne začala hovoriť. Každé ráno vylúčila všetky nepotrebné látky z tela, cez deň rozprávala, v noci mi zapriala dobrú noc. Upravovala som ju, čistila, menila jej vizáž, kým sa jej nezapáčila.
Napätie zmizlo, zmizli slzy, nahradili ich sliny v bezodnej diere. Keď diera v noci zaspala, potichu som vstala z postele, aby som ju nezobudila, rozžala svetlo malej lampy, ktorú som si potajomky kúpila a dívala sa na svoju tvár do obrovského zrkadla snívajúc o predchádzajúcej kráse svojich úst, o slasti prežívajúcej vďaka vagíne počas sexu, o slasti z vylučovania hovien. Všetky privilégiá teraz patrili diere na vnútornej strane stehna. Všetky šminky som na nej míňala, aby som ju ako-tak skrášlila. Moja tvár už nebola podstatná, s ľuďmi sa zhovárala len diera. Kúpila som jej sklené oči, vymodelovala nos, aby si ľudia nič zvláštne nevšimli, aby sa nezhrozili, aby sa nečudovali, aby ma stále pokladali za normálnu. Vybrala som jej dokonca parochňu podobnú mojim pravým vlasom, ale po čase som zistila, že to nebolo potrebné, pretože vlasy na mojej hlave vypadali a na stehne narástli navlas rovnaké. Nos vrástol do stehna, oči ožili a začali sa hýbať, gúľať, žmurkať, plakať. Z mojej hlavy sa čoraz viac stával iba akýsi výrastok, ktorý poznal už len pohyby zboka nabok. Ale stále som tu, stále som ešte vedela potichu premýšľať. Zmizli mi dierky v nose, v ušiach, oči sa mi zmenšovali až ostali len malé dieročky, napokon tie lekári zašili, aby sa odstránil handicap. A aby som opäť bola dokonalá, prekrásna a normálna.
