"Besná chuť"

...Na ďalší deň som sa zobudila a zistila som, že jedno prso sa mi strašne zväčšuje, hýbe sa samovoľne, pulzuje, niečo z neho tryská a zrazu exploduje. Medzi zvyškami môjho prsu, kúsky mäsa na podlahe, tam roztrhnutá bradavka, sčervenelá po námahe, leží malé dieťa...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Vždy som sa smiala, keď som počúvala v rozhlase v malom tranzistoráku v komôrke usadená v prašivom kresle s potkanmi pod nohami a matným svetlom slabej žltej žiarovky, nad oznamami o ženách, čo svoje malé bábätká likvidovali spôsobmi volajúcimi po odhalení a verejných škandáloch. Hlupane! To ja by som vedela, čo urobiť. Našla by som vhodné miesta, vhodných ľudí či vhodnú anonymitu, vhodné nástroje a toho nepotrebného mŕtveho a zapáchajúceho telíčka by som sa vhodne zbavila. Jednoducho, rýchlo, bez stôp, bez výčitiek, bez svedomia, bez spomienok, bez miest a bez ľudí, bez nástrojov a bez tela.

Až raz som sa v tej tmavnúcej komôrke zobudila a zistila, že mi zrazu priveľmi rýchlo rastie brucho, priveľmi kope akýsi votrelec tam vnútri, priveľmi tečie zvláštne voňajúca voda z tela, aha, krv a praská mi v kostiach, praská v lone, moja panva sa mi roztvorila, roztrieštila, nohy som si necítila, polovica tela mi odumrela, z rozlomenej, roztrhnutej vagíny mi na podlahu vypadlo malé dieťa. Nechápavo som sa k nemu doplazila. Dotkla sa ho, či blud je skutočný, či nočná mora.
Plod z môjho chátrajúceho tela? Z tohto tela, ktoré sa nikdy doteraz nedotklo iného? Kde dotyk, tam plesnivá škvrna? Čistiaci prášok, kyselina? Mizantropia?
Ruky krvavé a vreštiace decko na podlahe. Tranzistor som poprvýkrát vypla. Dvere zamkla, prichystala pílku, nôž a mixér.
Decko som zavraždila. Vrahyňa mu poodpiľovala končatiny, poodtŕhala, vykostila, vnútornosti pomixovala. Naložila do kýblika, v noci hlboko zahrabala.
Keď som bola hotová, rozprúdila sa v tranzistoráku divoká debata. Je potrebné odlesňovať, zalesňovať, zásobovať, zachovávať?
Zem je kyprá, bola by som zasadila i ja pár stromov do opustenej burinatej záhrady. Chátra, zanedbaná, len jeden hrobček tam je, po starej mačke, ktorá krátku chvíľu mi tu priadla.

Na ďalší deň som sa zobudila a zistila som, že jedno prso sa mi strašne zväčšuje, hýbe sa samovoľne, pulzuje, niečo z neho tryská a zrazu exploduje. Medzi zvyškami môjho prsu, kúsky mäsa na podlahe, tam roztrhnutá bradavka, sčervenelá po námahe, leží malé dieťa. Ústa rozďavené, krik odráža sa od stien, ručičky v päsť a zo zadku mu niečo tečie. Vytiahla som pílu, nôž a mixér, vedro vydrhnuté druhýkrát. K hrobu jednej starej mačky pribudol hrob psa. Prašivého, starého, prázdneho psa bez logickej existencie.
Keď som bola opäť hotová a zapla tranzistorák, práve som vpadla doprostred prudkej debaty. Urbanizácia! Horizontálna, vertikálna. Zem je suchá.
Mohla by som odpredať pár akrov alebo poskytnúť ubytovanie? Prenajať? Burina sa šíri, rastie ddo výšky, nevidno vrcholce oplotenia.

Na tretí deň v skoré ráno pripútaná k vozíku, bez panvy a jedného prsu, nohy povesené ako dve vrecia zo stropu. Ozdobila som ich ako dva vianočné stromčeky visiace dolu hlavou zvončekmi, takže cinkali vždy, Keď som do nich vrazila.
Rozhlas si pospevoval do hmly, do mrakov, do kvapiek dažďa, do... z druhého prsu niečo tečie. Akosi sa zväčšilo za ten čas, spuchlo, pobolievalo, niečo sa lialo z neho von. A rozprsklo, prasklo, puklo, potrhalo. Na stolík vedľa tranzistora caplo decko. Smialo sa či plakalo? komu? Mne či sebe? vedľa toho tvora vlny debaty o zaľudnení zeme. Niet sa kam pohnúť, čoho nadýchnuť. Vypadávajú z okien ľudia, z dverí, z dier v kanalizáciách. Pílka píluje, nôž vŕzga, mixér mixuje. tretí hrob sa buduje. Malá myš, čo prežila mačku, psa, čo skrývala sa kdesi v diere, bez možnosti vypátrať.
Dvere pukajú v pántoch, plot i burina sa prehýba, to iste to zaľudnenie, tlačia sa všade, sácajú nútení vydržať jeden vedľa druhého.

Zavriem sa do komôrky, tranzistorák tíško hudruje, mudruje, vibruje. Buchoce tu na malom stolíku, tesne vedľa papiera, pera, hrnčeku mu je.
Až mi hlava exploduje.
Vľavo oko kotúľa sa, vpravo druhé vedľa štyroch zubov, sánky, nosa, hornej pery a kúska mozgu prežratého červami. Z prasknutej lebky liahne sa dieťa ako z vajca. Posedáva si v nej, ťapká ručičkami, rozhadzuje mozgom po komôrke, šúcha nôžkami. Ani nevie a mozog mi mixuje svojimi bucľatými končatinami. Fuj, slintá mi doň, kadí mi doň, ciká mi doň, plače mi doň, hrá sa mi s ním! Kto to kedy videl!
Naťahuje rúčku ku zvončeku na visiacej nohe. Zovrie cinknutie a stiahne nohu. Capne vedľa ucha.
V rádiu to škrípe, puká, niečo ruší vysielanie. Praskne a tichý hlas šepká správy, krik dieťaťa ho prekryje, prehlušuje. Nepočula som nič. Čiastočky môjho tela sú tu všade naokolo. Iba polka lebky slúži teraz ako operadlo, torzo ako hračka. A decko sa už iba smeje.

Andrea Hanúsková

Andrea Hanúsková

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nadšená študentka animovanej tvorby, písanie je pre mňa ako soľ... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu