Bolo II

Starý muž je bez tváre. Zatiaľ. Má hnedý sveter veku vlastného tela, ale nie vlastnej mysle. Je prašivý, vypraný, kúpený na nedeľnajšom trhu? Kto vie... Má čiapku? Nie, myslím, že to je klobúk, nemožno ešte identifikovať, je na to príliš skoro, možno ho neidentifikujeme ešte veľmi dlho, pokiaľ sa predstava nevykryštalizuje. Čo robí tento starý muž? Dvíha ruku, zaváha, potom si pravou pripáli tabak napchaný v malej drevenej fajočke. Hlavu skrútne nabok a prižmúri ľavé oko. Pod nosom štetina, popraskané pery, strnisko na brade. Vrásky? Netuším, ale jazvy po kiahňach. Líca halí tieň. Zabafká, z niektorého z kútikov vychádza mu dym.. Odhodí zápalku. A zadíva sa na mňa. Zjavne čaká, čo mu poviem ďalej. A zatiaľ si bafká.
„Treba mi kreslo, trochu pohodlia....“ Ale stále váham. Mám nabrať trochu odvahy? Mám sa trochu pohrať? Má prepadnutý hrudný kôš, pľúca rozožrané, údy ovisnuté. A narástla mu brada. Len to ľavé oko stále prižmuruje, aj keď na mňa hľadí, nemôže zo mňa odtrhnúť zrak. To jeho čakanie ma ubíja.
„Tak aspoň vytvor niečo...“ a Je z neho obraz. V drevenom ráme, kde sa díva s ľavým okom prižmúreným, nakreslený po plecia v starom tmavom ošumelom kabáte, stráca sa prvý dojem z jeho nahých pliec.
Napokon, nebolo to tak dávno, čo som ušiel z Vietnamskej vojny a prišiel tam o nohu. Teraz ju nahradila táto drevená. A predsa len zdreveneli mu všetky údy a už namiesto starca sedí v hojdacom kresle kus stromu aj s koreňmi, ktoré ešte len pred chvíľou cicali materské mlieko.
„Naša komunita,“ načína rozprávanie starý muž a opäť začína so mnou boj o svoju existenciu, „ma od seba odohnala. Ich svet už nebol môj. Ten sa stratil do nenávratna. Ešte len včera som cítil horúcu cibuľovú polievku a vykrúcal Marišku v rytme nočného tanca. Teraz? Obývam mimozemskú chalupu a rozprávam sa s tvormi, ktorých dorozumievacím prostriedkom sú akési neznáme škreky a smiešne posunky. Všade samý les, les a les. Som tu nahý a ľutujem, že o tom nevravím svojim vnúčatám. Nikdy som neokúsil slasti manželského života. Ale fajku a klobúk som mal stále pri sebe, na sebe. Raz vlastním svoju nohu, o ktorú som prišiel vo Vietname, inokedy mám zase miesto nej tú drevenú hlupaňu.“
DOSŤ! Padla mi hlava do dlaní. Sedel oproti mne za stolom v reštaurácii Sanchez a prestal po mojom výkriku rozprávať. „Budete ešte kávu?“ spýtam sa zdvorilo. On zdvorilo prikyvuje. Na stole biely obrus, šálky s kávou nedopitou, vypitou i čerstvou, popolník s ohorkami z cigariet, ktoré som stihla vyfajčiť, vedľa fajočka. Pokúsi sa o otcovský pohľad.
„Ja vás nepoznám.“
„To vôbec nevadí.“ Poprosí o ďalšiu šancu?
„Netreba,“ usmieva sa na mňa, viacvrstevnatá koža, z očí mu kvapká. „Už existujem. A budem tu s vami sedieť naveky. A naveky si ma každý bude spájať s Vietnamom a drevenou nohou a kreslom...“
Mal pravdu. Lenže nevedel, že ho pri tom stole nechám sedieť samotného, zdvihnem sa a odídem. On tam bude sedieť naveky sám.