Vrany vzlietli a na ten ruch som sa prebudila. Zore bolo takmer čisté, žiaden strom, ani človeka široko ďaleko. Ani vôkol mňa nik. Len prázdne sedadlá a tichý vzduch. Za volantom veľkého autobusu nik nesedel, autobus mieril kamsi do diaľky, pokojne nechával za sebou ubiehať cestu, biele čiarky sa zlievali jedna do druhej, napokon predelili cestu v pol a tá sa rozostúpila, stenčila a vytvorila koľajnice pre autobusové kolesá.
Vstala som prekvapená.... veď ešte pred chvíľou tu sedelo množstvo ľudí, šofér niečo zanadával, z okien samé mestá, plné miesta. A zrazu nič, len spŕška vrán na oblohe čistej ako krištáľ. Autobus na koľajniciach a nad ním vrany.
Konečne zbadala som niečo týčiť sa v diaľke. Prechádzajúc sa po autobuse a premýšľajúc, ak zastaviť ho, či možno prebudiť sa zo zlého sna. Naozaj však zlého? Je akýsi pokojný a tichý. Rukou pohladila som sklo okna a ruka vošla do skla. Prešla cezeň až ucítila som prúd silného vetra vonku za ním. Pozrela som sa pod seba a podlaha zpriesvitnila samu seba, vidno ako nohy visia mi vo vzduchu a podo mnou prúdi zem. Sedadlá rozplývajú sa a zase nadobúdajú tvary. Zmnožujú svoje línie a zjednotia sa v jedno.
Tvary z diaľavy sa približujú. Sú to štyri vysoké budovy šikmo postavené. K nim to vrany mierili. Budovy vykúkajú spoza pahýľov zelených stromov, dostatočne hustých, aby nevidno bolo, kam ulíhajú ich päty.
Autobus zastavil... A ja vychádzam v ústrety budovám, čo týčia nado mnou svoje vrcholy. Lenže aj napriek čoraz početnejším krokom, nemôžem sa k nim priblížiť, neustále týčia sa a ostávajú v diaľke. Pokúsim sa bežať a autobus z opačnej strany čoraz menší je. Lenže budovy stále ďaleko, stále maličké. Tak stojím kdesi uprostred. Môžem sa vydať späť a nastúpiť na ten autobus, dať mu pokyn k pohybu a napokon sa prebudiť v jednom zo sedadiel v autobuse plnom ľudí a miest navôkol. Alebo môžem bežať ďalej a snáď dúfať, že sa možno priblížim raz k tým nedosiahnuteľným budovám týčiacim sa nado mnou, ku ktorým letia vrany. Budem kráčať, unavená, zničená, spotená, hladná, smädná, vyčerpaná, zúfalá, bez nádeje či s nádejou.
Pohýnam sa smerom od autobusu. Netreba mi vrátiť sa späť a prebudiť sa. Chcem ísť k budovám a možno ich nikdy nedosiahnuť... Dych mi ustáva, možno na pol ceste zomriem. Možno padnem na kolená a začnem sa plaziť. Možno niečo stretnem, niečo čo radiť mi bude vrátiť sa späť, lebo autobus stále stojí tam. Možno stretnem niečo, čo vleje nových síl a povstanem z toho prachu, zotriem pot a červy z hlavy a vykročím.
Možno. Nič nie je isté.
Je rozľahlého turkistanu.
Takmer zaspávam, nohy oťažievajú, ale nezastavujú. Budovy sú mojím nehynúcim cieľom a ja vytrvalo kráčam. Viečka každú chvíľu zosunú sa mi nabok, kým si ich neuvedomím a rýchlo neotvorím. Hlava mi klesla na plece, oddych, aspoň minútku oddych. Veď je ťažká noc, žiadna hviezda, mesiac kdesi skrytý, len hmlovité svetlo dáva tušiť, že stále mierim k budovám.
Keď otvorila som si oči, nech skontrolujem, či stále kráčam v smere cieľa, zrazu budov nikde. Vydesená a udýchaná obracala som sa, rukami hmatala, akoby som už mala byť blízko pri nich, sústredene som žmúrila oči do diaľky na všetky smery sa otáčala. Nie! Nemôžu len tak si zmiznúť z dohľadu. Oči som privrela len na pár chvíľ a noc ma neoklamala.
Avšak budovy skutočne zmizli. Nechcelo sa mi tomu uveriť. Boli celý čas predo mnou. A za mnou stále vyčnievala z blednúcej zeme čierna bodka, ktorou je autobus na mňa čakajúci, čakajúci, kým sa vzdám a vrátim sa k nemu, nech ma vezme späť.
To nie je možné. To čo som videla celý čas a kvôli čomu mierila toľko krokov, toľko síl, toľko energie, toľko sĺz a potu, to kvôli čomu som obetovala toľko dní, má teraz nebyť? Mám sa vrátiť? Mám sa vzdať svojich budov?
Vedela som však, že to nespravím. Viem približne, kde budovy stáli, kde by mali byť, viem asi, ktorým smerom kráčať. Aj keď tam možno nie sú, možno tam sú. Žeby to bola fatamorgána? Prelud? Sen? Kdeže.... Tie budovy sú úžasné - prázdne, pusté, osamotené, záhadné, chladné, desivé, priťahujúce, vzrušujúce, cítila som, že ma k sebe neustále ťahajú. A tie čierne vrany, ktoré k nim leteli. Ich ostré krákanie brnkajúce na nervové struny. Sú tam, nenechám sa oklamať prázdnym priestorom.
A tak kráčala som ďalej smerom, kde som ich predtým videla. Kráčala som k prázdnemu, pustému, osamotenému, záhadnému, chladnému, desivému, priťahujúcemu, vzrušujúcemu obzoru.
Je bieleho vrbovca.
Smäd mi sťahuje hrdlo a žalúdok skrúca sa od zvetrávania. Aj ruky sa mi trasú, nohy lepia k zemi. Budov niet a ja tu kráčam ako opitá, sem-tam smiešne poskakujúc s istým vedomí, ktoré môže byť vedomím blázna ako i vedomím znalca, ako i vedomím fanatika, ako i vedomím teoretika, ako i vedomím hlupáka, ako i vedomím...
Sem-tam sa sama sebe zasmejem, alebo vysmejem. Ukazujem prstom na nič a milujem to nič. To prázdno. To zdanlivé prázdno a nič. Možno to ozajstné prázdno a nič.
Pred chvíľou sa moja duša pozdvihla z bahna zúfania si nad nevyšliapanou cestou. Lenže potom som si opäť požmurkala, keď mi do očí nafúkalo prachu a červeného piesku, a keď som oči otvorila, na obzore, v rovnakej diaľke ako predtým, týčili sa opäť štyri budovy šikmo postavené, nad nimi vrany krúžili, studený vietor zafúkal. Nadšene som zrýchlila krok a chcelo sa mi skríknuť, tie budovy predsa len sú! Existujú! Vidím ich! Vidím ich krásne vysoké vrcholy bez koreňov, skrytých kdesi medzi hustým porastom stromov. Je to správny smer, idem, pôjdem ďalej a ďalej.
Lenže potom zase budovy zmizli a obzor opäť ostal prázdny, vysušený.
Tak takto to teda je. Tie budovy tam možno sú a možno nie sú. Raz ich môžem vidieť a inokedy zasa nie. Táto neistota mi iskrí v nohách a poháňa ich k niečomu, čo sa aj tak nepribližuje, čo sa neustále objavuje a mizne.
Nič, na ktoré ukazujem prstom a ktoré milujem.
