Čas

Čo tam to decko robí? spýtala sa so štikútkou, vyzrela z okna tak, že sa až takmer nosom dotýkala skla, prižmúrila oči, pretože poriadne nevidela a okuliare nenosila a... čas sa zastavil.
Všetko akoby oblial mráz. Priestor sa očistil od času a čas sa oddelil od priestoru, obe veličiny sa nafúkli ako dve mydlové bubliny a ustrnuli jedna vedľa druhej. Neprasknú.
Dievčatko cmúľalo lízanku. Stálo v záhradke a nahnevane špičkou vyrývalo v zemi jamku. Keď zdvihlo zrak a zistilo, že nič, dokonca ani vzduch sa nehýbe, že jeho mamka strnulo vyvaľuje z okna zrak, ale v skutočnosti ho nevidí, pretože jej pohľad sa akoby zvláštne rozptyľuje, akoby mamka chcela vidieť naraz celú stenu, akúsi imaginárnu stenu pred ňou sa týčiacu, zvýsklo od radosti, zatľapkalo malinkými rúčkami, poskočilo na svojom mieste a znova zatlieskalo. Keď dolízalo lízanku, vytiahlo si paličku z úst, sústredilo sa na jej hrot, či tam náhodou neostalo ešte niečo chutné na zlízanie a potom paličku odhodilo.
Zvedavo sa poobzeralo dookola. A na oblohe zazrelo nehybného vtáčika. Vták dievčatko skutočne zaujal. Zakývalo mu. Ale vták nereagoval. Zadupalo nôžkami, možno vtáka vystraší a prinúti ho k pohybu, na útek. Vták nič. Zaclonilo pohľad rukou. Čo sa len vtáčkovi stalo?
Dievčatko vošlo potichu do domu. Pozbieralo zopár vecí, kníh, stolička, kufrík, bez rachotu, veď všetko spí, nesmie nikoho a nič zobudiť, a vynášalo ich postupne do záhradky, kde si stavalo z predmetov rebrík k vtáčikovi.
Liezlo nahor, položilo knižku, ktorú vynieslo, liezlo nadol, na ramienko zavesilo kufrík, šplhalo nahor a tak sa rebrík postupne zväčšoval, zvyšoval a približoval až k oblohe.
Keď napokon konečne chýbal posledný kus na dosiahnutie vtáčika, dievčatko s radosťou a uspokojením vyšplhalo poslednýkrát. Postavilo sa na stoličku.
Vták bol vskutku prekrásny. Ešte nikdy takého nevidelo. Polovica tela a jedno krídlo bolo biele, druhá polovica a druhé krídlo čierne. Hodvábne perie, roztvorený zobák. Vták bol veľký.
Dievčatko sa zachmúrilo. Z krídel mu totiž kvapkala krv a tou bol lietajúci tvor prilepený k nebu, obloha väznila jeho krídla, jeho slabnúce telo. Vtáčik ledva dýchal. Zomieral?
Natiahlo svoje rúčky. Opatrne schytilo najskôr jedno krídelko, potom druhé a pomaličky, ešte opatrnejšie odlepovalo obe od oblohy. Potom odtrhlo telo. Na oblohe ostalo trochu peria a škvrny od krvi.
Dievčatko si vtáka pritúlilo k sebe. Pohladilo ho po hlávke, pofúkalo krídla. Snažilo sa dostať čosi zo svojho tepla do nehybného tela zvieratka.
Vtedy sa nebo pohlo. Zvlnilo sa, zamračilo a začalo naťahovať po vtákovi.
Malé dieťa pritislo si zvieratko k sebe a rýchlo zliezalo po rebríku nadol. Obloha sa už-už dotýkala jeho hlávky, už-už chcela schytiť jeho útle ramienka a vytrhnúť svoju korisť. Dievčatko však náhle z rebríka zoskočilo, vtáčika chránilo vlastným telom, nebu otrčilo svoj chrbát.
Ruky oblohy zrazu zmizli. Vtáčik totiž dodýchal. Zomrel. Dievčatko si uvedomilo, že v rukách nedrží už žiaden život. Po lícach mu stekali slzy.
Vtedy sa zem pohla. Zvlnila sa, zamračila a začala naťahovať po vtákovi.
Malé dieťa pritislo si zvieratko k sebe. Aj napriek tomu, že bolo už mŕtve, odmietlo odovzdať nehybné tielko zemi. Odmietlo nechať úbohého tvora zmiznúť, pochovať hlboko v mŕtvej studenej zemi. Vtáčika chránilo vlastným telom, zemi otrčilo svoj chrbát.
Ruky zeme zrazu zmizli. Vtáčik totiž zatrepotal krídlami. Ožil. Dievčatko prestalo plakať, prestalo sa chmúriť, pustilo vitálne energické tielko, zatlieskalo rukami.
Úbohé vtáča. Keď chceš lietať, uväzní ťa nebo, keď zomrieš, uväzní ťa zem. Ostaň so mnou, prosí dievčatko a prekrásny vták si mu sadá na útle pliecko. Budeme spolu v čase i nečase.