Domy

Poobzerala som sa dookola. Keby som teraz na ich mieste, asi by som sa prevrátila na druhý bok. Možno by som na chvíľu otvorila oči a presvedčila sa, že je ešte príliš skoro, ešte môžem ostať v posteli, ešte sa môžem zakryť po uši, nech nevypustím spod periny ani kúsok tej cennej zimy, nie počkať, tepla, ľudského tepla, tepla vlastného tela, ktoré vychádza z pórov kože, zo všetkých otvorov, horúco, čarovný oheň, uzavretá ale popukaná pec. Ach, ako by som si vyskúšala, aké to je, keď telo sála, keď telá sálajú, keď si odovzdávajú teplo, keď vytvárajú okolo seba príjemnú bublinu. Čo znamená ľudské teplo? Ako sa cíti? Ako ho možno vidieť? Keby som ho aspoň úchytkom zazrela. Keby.... ach, cez záclonku na mňa padol slnečný lúč. O pár minút budú všetci musieť vstať. Začne plynúť ich deň, ich čas, ich každodenný režim. A ja sa na nich budem pozerať, dívať sa budem a obdivovať tie ich pohyby, nedbalé zvuky, ktoré vydávajú, dotyky akoby mimochodom, slová, ktoré sú tak dôležité, a zase tie, ktoré vychádzajú navnivoč.
Vstali! Vstávajú. Všetci sa striasajú od zimy. Kľakajú si na kolená a modlia sa. Hlavy zohnuté, ruky spojené pred tvárami, určite aj hlboké myšlienky. Majú bosé nohy. Tamto je mama. Tamto otec. A moji súrodenci. Už si sadajú k raňajkám. Ďakujú za jedlo. Dnes by mali držať pôst...
Ale usmievala som sa. Dnes som sa strašne tešila. Pretože bol mimoriadny deň. Bol môj deň. Môj a len môj. Ďalšia ryha ostane na dreve. Všetci sa na mňa budú dívať a oslavovať. Ďalší posun. Ďalší vek. Tešia sa aj oni? Myslia na to? Bude sa oslavovať? Bude slávnostná večera? Samozrejme s ohľadom na pôst. Budú piť, ó, budú piť dobrú chladivú vodu, pretože zbožňujú vodu, keď je chladivá. Aká to je voda chladivá? Budú jesť, trhať tie zvláštne stvorenia, tie predmety rukami, vkladať si ich k otvorom na tvárach na hlavách a tam to tými bielymi zubami žuť, jazykom prehadzovať zo strany na stranu, v lícach držať, kým nepovedia, čo im práve prišlo na um, ach, niečo bratovi vypadlo z úst, ospravedlnil sa a berie to zo stola a pokladá na kraj taniera, už žvácha zase, žuje, drví a zrazu to mizne z úst, kam, kam? Do akých hlbokých útrob to padá, ako sa to tam pohybuje, aké to je, jesť, chutnať? A odkia to vychádza? Jedlo.
Aj oni sa usmievajú., vedia to. Je to šťastie? Je to smútok? Pohybujú sa po izbe s takou ľahkosťou, používajú na to svoje končatiny, ako krásne sa zohýbajú tie ich malé prstíky, ach, moja malá sestrička niečo do nich uchytila, otvorila to, a! Sú tam obrázky, aké je to krásne pozerať sa na obrázky! Písmenká, to dieťa číta! Je to génius! Ten chlapec píše! Je to génius! Matka ich oblieka! Je to génius! Otec si vložil fajku do úst, zapaľuje ju! Je to génius! Otvárajú okná, rozprávajú sa! Géniovia!
Musím ešte vyčkať, počkať ešte niekoľko času, kým sa slnko uráči pohnúť sa, pretože teraz som osamela, izba je prázdna, žiadneho živého človeka v nej niet, iba cez otvorené okno tam na oblohe plávajú a posúvajú sa raz čierne, raz modré, raz biele škvrny. Tamto stolička, aké smiešne pomenovanie, na ňu ukladajú svoj zadok a kývajú, hompáľajú nohami, opierajú sa, hm, otec sem-tam zdvihne ruky do vzduchu, ale radšej sa dívam, keď v rukách drží moju sestru a zdvihne ju do vzduchu a ona výska, aký silný hlas má, ako kričí, ako sa smeje, tak nahlas, tak, že je to možno počuť aj za zatvoreným oknom, tam, kde sú ďalšie domy a sú ich tisíce a v nich samí ľudia, samí géniovia, aj oni dokážu toto všetko? Aj oni sú tak znalí? Vedia toho aj viac? Vedia aspoň toľko, koľko vedia títo tu? Stôl, -ôl, ha, ôl, vtipné, postele, police, dvere, steny, okná, toľko vecí... Toľko vecí spraviť za deň. Toľko v noci. Spať a snívať a plodiť deti a prevracať sa zboka nabok a premýšľať a rozprávať zo sna a plakať a kričať a smiať sa. V noci! Keď sa zdá, že slnko sa už nehýbe, že nič neplynie.
Fascinujúce. Fascinujúce. Ale dnes je môj deň! Môj a len môj! Všetci, keď sa vrátia, keď vojdú sem, do domu, budú sa venovať mne a len mne! Opäť! Po tak dlhom čase! Čakám.
A už sa vracajú. Och, nevydržím to, možno sa mi trasú ruky, mohli by sa a mohli by sa mi triasť aj nohy od vytrženia, ale nevadí mi, že nič z toho sa nedeje. Slnko už nevidím. A zišli sa! Modlia sa! Tešia sa!
Zrazu ku mne pristúpil otec. Vytiahol mi z ruky jeden klinec. Z druhej ruky druhý. Ruky padli k telu, ovisli. Vytiahol klinec z nôh. Keby ma nebol zachytil, určite by som sa bola dotkla zeme. Podlahy. Je chladná? Má ľudské teplo? Jeho telo je teplé! Musí byť teplé! Je?
Posunul mi jednu ruku ďalej a do diery v ruke klinec späť zabodol a kladivom vtĺkal do dreva. Posunul mi druhú ruku o kus ďalej a opäť tĺkol kladivom. Všetci sa na mňa dívali a usmievali sa. Boli šťastní? Boli radi? Bola som aj ja taká? Určite áno. Tešia sa! Oni sa tešia!
Posledný klinec sa zabodol do mäsa a dreva zároveň, mala som už pritlčené nohy. Bola som opäť pohodlne pritlčená. Nuž, podrástla som za tie roky, zase raz, každý pravidelný čas sa to opakuje, telo mi vyrastie, to stále neprestalo a ruky a nohy sa mi posúvajú. Potom príde ten sviatok, ten veľký deň a všetci sa zídu pri kríži, na ktorom som pribitá, pri kríži ktorý visí na stene, na hlavnej stene celého domu, kam všetci každé ráno, každý obed a každý večer si kľakajú a modlia sa. Potom otec vytiahne klince, posunú sa mi ruky i nohy o kus a pribíja. Krása. Moja rodina.
Slávnostná večera po tejto udalosti. Potom večerná modlitba a napokon spánok. Presne tak, ako v každej rodine. Od narodenia až po smrť.