Zazrela som tam veľkého draka. Mal ostnatý chvost, chvejúce sa nozdry doširoka roztvorené, zlovestné zelené oči a bol celý zdivočený. Neviem, ako dlho bol v miestnosti zavretý, ale zrejme dostatočne dlho na to, aby sa takto rozzúril. Čas totiž plynul mimo mňa, ja som len znudene pozorovala umelé svetlo, čo mi prechádzalo pomedzi prsty a premýšľala, či sa svetlo mení, ak sa naňho dívam pomedzi ukazovák a prostredník a či pomedzi prostredník a prstenník, pomedzi prstenník a malíček a či ukazovák a palec. Či je iné, keď sa naňho dívam pravým okom alebo ľavým.
Mohla som si tiež povymýšľať nejaký príbeh pre svetlo zo všetkých medzier medzi prstami. Iné či rovnaké, nudné alebo so zaujímavými zvratmi. Lenže teraz som chcela vidieť to svetlo bez všetkých príbehov a bez prižmúrených očí. A práve z tohto rozjímania ma prerušil buchot, treskot, rámus, vrčanie, nivočenie a hrmot. A keď som prišla k dverám a pootvorila som ich, v miestnosti za nimi som zazrela tohto draka.
Nebol pod umelým svetlom. Dopadali naňho len lúče zapadajúceho slnka cez škáry medzi žalúziami a vidno ho bolo aj vďaka ohňu, ktorý vypúšťal z papule.
Izba domu bola úplne spustošená. Ale steny draka pevne väznili. Bála som sa znovu stisnúť kľučku dverí, čo ak by ma zazrel a vyrazil dvere, nebodaj sa dostalo toto monštrum von z izby? Oprela som sa o stenu pri dverách. Stiahlo mi žalúdok, rozbúchalo sa mi srdce a zrýchlil dych. Čo mám ja, preboha, s týmto drakom v dome urobiť?
A tak som tam stále sedela, nečinne, so strachom, zúfalo. Jediné, čo sa činilo, bol devastujúci drak v izbe a panika v mojom tele.
A pravdepodobne keďže som sa k činu nemala ja, mal sa k činu dom, v ktorom sme obaja, drak i ja sedeli. Drak uväznený v jednej izbe, ja za ich dverami. Najprv sa len začala odlupovať omietka, potom začal padať prach zo stropu, prepadávala sa strecha, padali kusy škridiel, zatriasli sa steny raz, druhýkrát. A napokon veľké PUK!!! Ohlušilo celý dom a ten sa naraz rozpadol a rozplynul.
Spočívala som v priestore bez podlahy, bez zemi pod nohami a vyjavene civela vôkol seba. Na to, čo sa práve udialo. A oproti mne zrejme taktiež prekvapený, ale rýchlo sa spamätávajúc - drak. Otvoril na mňa svoju ozubenú papuľu a vychrlil oheň.
Stále prekvapená som len tak visela v tom priestore bez záchytného bodu. A horela som ohňom z drakovej papule. Zhoreli mi všetky chĺpky na tele, pokožka, horelo mi mäso, škvrčal tuk, tkanivá, vrela a vyparovala sa krv a voda, tekutiny zo mňa vytekali. Zhorela som na kosť a kosti sčerneli. A táto sčernetá kostra ostala.
Bola to smola či šťastie? Že predsa ostala aspoň alebo iba tá kostra?
Drak pokojne odlietal preč a ja sťaby kostra som jediná ostala. Asi si na to budem musieť pomaly zvykať.
