Ľudia sa ako vždy ponáhľali do práce, ulica rušivá, všetci oblečení v zimníkoch, kabátoch a bundách, čiapky stiahnuté do očí, šály až na nosoch, zamračené tváre, sústredené tváre, hluché tváre.
Práve som prechádzala cez cestu na náprotivný chodník k vysokým budovám. Pozrela som na jednu, na druhú stranu, počkala, kým cesta nebude prázdnejšia a prebehla. Pristavila som sa pri jednom obchodíku a cez sklený výklad obdivovala jeho matný vnútrajšok.
Zrazu sa za mnou niečo udialo. Zvuk niečoho rolujúceho a plesk dopadajúceho. V odraze výkladu som okrem seba zbadala čierne nite padajúce z oblohy na zem. Pretínali a predeľovali tak nebo na desiatky vertikál.
S prekvapením som sa obrátila. Neboli to nite. Zaostrila som zrak. Boli to negatívy filmov visiace z neba, odrolované a konce spadnuté na zem.
Zasvrbeli ma dlane. Vystrela som pred seba ruky. Boli celé červené. Stačilo raz žmurknúť a dlane menili farbu. Modrá, zelená, fialová, oranžová, bordová, žltá, čierna, ružová, cyklaménová, biela...
Ľudia sa už neponáhľali. Každý jeden popriskakovali k filmom a šplhali sa až nahor. Mnohí sa pošmykli a kĺzali späť k zemi, zatli však zuby a pokračovali v ceste. Nik nevidel nikoho, len svoj vybraný film a túžbu dostať sa k jeho druhému koncu.
A postupne mizli z očí.
Dlane ma opäť zasvrbeli. Nerozhodne som i ja pristúpila k jednému filmu, jemne sa ho dotkla, akoby ma mal popáliť a počala sa aj ja šplhať.
Trvalo mi dlho, kým som sa dostala aspoň kúsok nad zem. Dlane ma bodavo štípali, hánky beleli a neustále som sa šmýkala späť. Niekoľko namáhavých vytiahnutí opäť zmarených spotenou dlaňou klesajúcou o niekoľko záberov späť. Prešla som vôbec už nejaké obrazy? Mám za sebou už aspoň jednu kapitolu?
Zatiaľ som ani nepostrehla, že krajina vôkol mňa sa zmenila. Akosi sfarebnela, zosýtela, zhnedla. Zrazu mi film spod rúk zmizol a ja som ťažko dopadla na zem. Zadok ma bolel, šúchala som si ho odratými dlaňami.
V tejto krajine som stála sama. Nikoho v nej. S obavami, strachom a zvedavá kráčala som a prezerala si ju. Znamená to, že i ja som zmizla...?
Uprostred krajiny som zmeravená ostala stáť.
Všade a namiesto všetkých typicky známych a charakteristických vecí – namiesto stromov, domov, zástaviek, kríkov, lavičiek, obchodov, budov, bánk, namiesto pouličných lámp, bilboardov, brán a bránok, namiesto plotov a sadov, namiesto potôčkov a parkov – všade stáli vysoké či nízke, široké či úzke, rovné a tmavohnedé gitary. Nie však tiché – ruch mesta nahrádzali zvuky, ktoré každá jedna z nich vydávala. Štikútanie.
Bola to krajina štikútajúcich gitár.
