Niekto zdúpnel hrôzou.
Najskôr som nevedela prečo.
A raz som si uvedomila, že mám plnú hlavu červíkov, bielych, čiernych, chlpatých a tučných, hemžili sa mi tam, skrúcali spolu s veľkým množstvom chrobákov, pavúkov a inej hávede.
Bála som sa, že keď na niekoho pozriem, nebudú sa naňho dívať moje očné buľvy, ale odporná chrobač a vypadávať odtiaľ budú blchy, vši, vyskočí naňho obrovská zúrivá ploštica.
Bála som sa, že keď otvorím ústa a budem chcieť niečo povedať, povyletujú odtiaľ húfy múch a mušiek, z rozožratých zubov a mŕtveho jazyka budú sa ceriť bledé závistlivé červíčky a prúdiť bude hnilobný mŕtvolný zápach. A mala som toho plnú hlavu a strach ma oblieval.
A tak som sa zavrela raz do malej izbietky, po čase úplne prázdnej, lebo červíky v mojej hlave rozožrali všetok nábytok, všetky veci, zožrali aj otvory v izbe a ak sem ešte dovtedy niekto zablúdil, človek, zožrali aj neho.
A tak žijem v izbičke a podopieram si hlavu plnú červíkov, obletúvanú malými i veľkými muškami a muchami.
