Hviezdne vojny (2. časť)

Vodná cesta nefungovala. Musí fungovať vzdušná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vodná cesta nefungovala. Musí fungovať vzdušná. Opäť o polnoci. Opäť so zásobami potravín a liekov. Bola taká nadšená, že sa takmer preriekla pred predavačkou v lekárni. Tentoraz sa to podarí.

O polnoci vyšla s ruksakom z domu. Mala preštudovaný plán mesta. Vedela, že najvyšší strom je v mestskom parku. Našla ho uprostred malého námestia. Začala sa naň štverať, šplhala a šplhala, kým nevyšplhala na najvyššie možné miesto. Vyššie by sa už pod ňou halúzky zlomili. Tam sa obkročmo pohodlne posadila a tuho zatvorila oči. Vzduchom sa premiestni do premiestňovacej komory vo vesmírnej lodi. Všetci budú prekvapení, ako to táto obyčajná žena dokázala. Bude symbolizovať odvahu, nebojácnosť a nepoddajnosť, nezlomnosť pozemských žien! Silu a nádej! Už!!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tuho žmúrila oči. Rukami pustila halúzky a rozpažila. Už letí? Nesmie otvoriť oči, aby nespadla z oblohy. Čakala, kedy ju niektorá zo vzdušných chodieb vcucne. Čo ešte treba urobiť? Akosi dlho to trvá.. Treba ešte niečo? Natiahla ruky dohora. Vcucni ma!

Čakala. Ruky jej začali trnúť. Spustila ich. Hlava jej chvíľami takmer odkväcla. Ach nie, spánok! Tým ju chcú obalamutiť. Rýchlo zdvihla hlavu a prefackala sa raz. Druhýkrát. Tretíkrát. Štvrtýkrát. Mysli na hviezdne vojny. Piatykrát. Šiestykrát. Zomierajú tam ľudia. Siedmykrát. Ôsmykrát. Tvoj sused volá o pomoc. Deviatykrát. Desiatykrát. Myslia si, že ťa obalamutia. Ale ty ich poznáš, nepreľstia ťa. Šestnásť, dvadsať. Tri. Osem. Karty. Červeň. Zeleň. Kráľovná. Horník. Eso. Počkať! Možno sa tam dá premiestniť práve spánkom. Zaspí a zobudí sa na lodi. Áno, áno, tak to bude. Teraz si ľahne na konár a počká, zaspí, dostane sa na loď, dostane sa tam...

SkryťVypnúť reklamu

Celé telo ju bolelo, keď sa vystrelila do sedu a uvedomila si, že stále sedí na konári s ruksakom na chrbte na najvyššom strome z celého parku a mesta. Vystrašene sa zadívala vôkol seba a zbadala, že na konári vedľa sedia dvaja holuby a dívajú sa priamo na ňu. A hrkútajú. Čo si hrkútajú? Obalamutili ma. Zase. Toto sú ďalší špióni. Tentoraz poslali dvoch. Počkať. Roztvorila oči. Pod sebou zbadala celý kŕdeľ holubov. A ešte aj človeka, ktorý ich kŕmil. To sú oni. A teraz ma zabijú. Vyďobú mi oči! Vnútornosti! Zožerú ma tak, aby po mne nič neostalo! A dokonca poznajú moju polohu! A to ich nevinné hrkútanie, to je v skutočnosti ich spôsob dorozumievania sa! Rýchlo začala schádzať po strome dolu. Narobila toľko hluku a praskotu, že holuby divoko vzlietli a lietali všade dookola. Zvreskla, keď jeden, dvaja do nej vrazili a nemotorne padla na zem.

SkryťVypnúť reklamu

„Nie, nie! Nezabíjajte ma!“ Človek k nej pristúpil. „Ste v poriadku?“ „Nedotýkajte sa ma! Ja viem, kto ste! Viem, o čo vám ide. Nič nepoviem! Nič neviem! Nič! Už neprídem!“ A utiekla.

Doma za sebou zatvorila všetky dvere, všetky okná, zamkla všetky zámky, zatiahla záclony, závesy, stiahla žalúzie. Domov sa snažila bežať tak, aby ju nikto nevystopoval. Raz odskočila vpravo, raz vľavo, raz zahla a smerovala inam, potom sa vrátila späť a utekala domov, náhle zmenila smer, sliediča, špeha, čo ju sledoval, zmiatla, istotne ho zmiatla, striasla sa ho, nenájde ju tu, nedostane sa k nej a ešte k tomu párkrát obehla aj vlastný dom, tvárila sa, že ho nepozná, že nie je jej, že býva niekde inde a nevošla, kým si nebola istá, že istotne všetkých presvedčila.

SkryťVypnúť reklamu

Až o pár dní sa odvážila z bezpečnej tmy svojho domu vyjsť. S kruhmi pod očami bežala nakúpiť do najbližších potravín, strhaná od starostí a od únavy a presvedčená, že späť domov sa jej živej už nepodarí prísť, niekto ju odstráni. Podozrievavo sa pozerala po každom, či náhodou v jeho očiach nezazrie príkaz a chuť zabíjať.

Teraz už vedela, že jej jedinou šancou na prežitie je dostať sa na vesmírnu loď. Tu už je nežiadúcou osobou, zapísanou v zozname na odstránenie. Istotne už zmazali jej identitu. Nezapínala ani rádio, ani televízor od strachu, že by tam zazrela svoju fotografiu, začula svoje meno – hľadá sa, nebezpečná, volajte! Strieľajte! Na očiach mala čierne okuliare, na hlave čiernu šatku, kabát až po zem. Stále sa obzerala. Ľakala sa všetkého. Stála uprostred obchodu a striehla na akýkoľvek podozrivý pohyb, ktorý by jej dal znamenie – teraz! Utekaj!

Ani vodná ani vzdušná cesta nevyšla. Prečo? Všetko je sledované, ihneď vedeli, že sa tade snaží prejsť nevítaná osoba, ktorá nemá ani len čo tušiť o niečom takom, ako sú hviezdne vojny.

A nevyšlo to preto, lebo sa snažila do vesmíru dostať ICH cestou. Poznajú každú svoju cestu, každý tunel. Všetko je monitorované, úplne všetko. Preto jedinou možnosťou je jej vlastná cesta. Musí sa na vesmírnu loď dostať vlastnými silami a nie cez ich kanály.

Poobzerala sa vôkol seba, na líca jej vystúpila červeň. Stislo ju pri srdci a znovu pocítila vzrušenie. Zrak jej padol na regál pred ňou. Poznanie ju zasiahlo ako blesk z jasného neba. To je ono! To je tá správna pravá cesta!

Začala chodiť po celom meste, po obchodoch skupovala zápalky, zápalkové škatuľky. „Môžete mi objednať ďalšie?“ Bola to jediná veta, ktorú sa odvážila pred ľuďmi vysloviť, dúfajúc, že nie je ani trochu podozrivá. Izby sa jej plnili zápalkami. Trpezlivo čakala na ďalšie a ďalšie zásielky.

A po nociach tvrdo pracovala. Zo zápaliek si postaví rebrík. Nie z obyčajného dreva, to už všetci poznajú. Ona má zápalky. Zápalky sú jej tajným znamením. A keď rebrík bude dostatočne vysoký, tam na vrchole ho zapáli a stovky, tisícky zápaliek sa rozhoria a lode ju zazrú, anjela spásy, klesnú si po ňu, budú jej volať na slávu. Odvaha! Splnené ideály! Nápaditosť a ľudská vynaliezavosť ju vynesú až na oblohu!

A tak zväzovala, lepila trpezlivo zápalky dokopy, jednu pekne k druhej a spevňovala si svoj zápalkový rebrík. Z jednej izby brala priehrštia zápaliek, do ďalšej izby už odkladala časti rebríka. Tie v ten jeden určený večer vynesie do záhrady a tam ich všetky pospája tesne pred polnocou, aby o polnoci stála na jeho vrchole a škrtla poslednou zápalkou. A tak sa aj stalo. Prišiel ten deň. Ten večer. Tá noc.

Pozlepovala a pozväzovala, čo sa dalo. Batoh plný zásob opäť na chrbte, ruky plné práce, aby si dostavala rebrík do vesmíru. Zápalkový rebrík oprela o stenu a počala sa liezť. Potila sa, nohy sa jej triasli od strachu. Je to tu. Je tu ten moment, kedy sa všetko rozhodne.

Liezla a pracovala, strecha už bola hlboko pod ňou. Kráčaj ďalej, do nebies! Znovu o krok vyššie, ďalší krok! Vystačia jej časti rebríka, aby sa dostala dostatočne vysoko?

Posledná časť. Dom tak ďaleko pod ňou, že už nedovidela. Zdvihla hlavu a zadívala sa do výšky. Vybrala z vačku zápalkovú škatuľku. A z nej jedinú poslednú zápalku.

„Moja maličká. Je to tu. Môj osud,“ pošepkala. Ruky mala vlhké a chveli sa jej prsty. Bolo tu chladnejšie ako tam, nízko podo mnou, tam na zemi. Škrtla zápalkou o bok krabičky a zápalka zahorela.

Priblížila horiacu zápalku k ostatným. A aj tie sa rozhoreli. Rozhorel sa rebrík. „Tu som!!!“ Zakričala. Vedela, že loď sa objaví. Že si ju vezmú. Že neostane na Zemi.  

A srdce jej zahorelo nadšením, pišťalo od radosti. Nesklamala sa. Skríkla, roztvorila oči, ako keby im nemohla uveriť, ruky zdvihla do výšky. Tam v diaľke sa uprostred čiernych búrkových mrakov vynorila vesmírna loď. Bola presne taká, akú si ju predstavovala. Svetielkovala a pomaly sa k nej blížila. „Tu som!“ skríkla znovu a loď jej vyslala svetelný signál. Vedeli, že je tu, že na nich čaká. A blížia sa, blížia, aby si ju, hrdinku, ktorá verila, vzali k sebe. Odteraz bude súčasťou hviezdnych vojen a ak to bude jej osudom, zomrie v nich.

Vesmírna loď bola už blízko. Tak blízučko. Horiaci rebrík sa však pomaly začal rozpadávať. Lámal sa jej pod nohami. A ani si neuvedomila, začala padať dolu. Ešte sa chcela načiahnuť a zachytiť sa okraja lode. No stratila vedomie. Nevedela, či to dokázala, alebo padala nadol. 

Otvorila oči. Slnko svietilo vysoko na oblohe. Ležala pri svojom dome. Všade navôkol neporiadok od popola. Pravdepodobne po zhorených zápalkách. Posadila sa.Ohmatala si ruky, nohy. Bola v poriadku. Aj keď ju bolelo celé telo, nemala nič zlomené. Iba doudierané. Je možné, že by pád z takej výšky prežila? V takom stave, v akom bola? A vtedy na to prišla.

Mala matné spomienky. Zahmlené. Zdalo sa jej, že sa istotne lode zachytila! Je to teda tak... Hviezdne vojny existujú. Prebiehajú, bojuje sa tam a ona sa tam dostala. Bola tam! Lenže ju chytili a vymazali jej pamäť.  

Slnko svietilo prekrásne. Áno, vymazali jej pamäť, lenže neboli dôslední. Na jej hlavu sú totiž prikrátky. Bola som tam a dopomohla som im vyhrať nad vesmírnymi nepriateľmi!

Jej myseľ bola čistejšia a jej radosť jasnejšia. Pomohla im, dokázala to. Škrabance na rukách, nohách, modriny po celom tele, rany na hlave, to všetko svedčí o urputnom boji, ktorým prešla. A o snahách vymazať jej získané spomienky. Určite tak spravili aj ostatným, ktorých poslali späť na Zem.

Ale niektorí ostali na lodiach. Na vesmírnych tanieroch a vo vesmírnych raketách. Držia hliadku.

A každú noc niektorá z hviezd zablikala. Vedela, že jedna z nich zabliká. Je to tajné znamenie, ktoré jej posielajú. Že všetko vo vesmíre je v poriadku. A ona im na streche svojho domu každý večer odpovedala svojou lampou. Odbliká im, aby vedeli, že ona stále vie, že je s nimi. Ich hrdinka. Ich tajná pomoc. Ich vyslankyňa na Zemi.

A ona, zakiaľ jej vesmírni ľudia monitorujú situáciu tam hore, bude monitorovať, sledovať zapisovať, kontrolovať a viesť podrobné záznamy o situácii tu dole. Na Zemi. Na mieste, ktoré dostala na starosť.

Andrea Hanúsková

Andrea Hanúsková

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nadšená študentka animovanej tvorby, písanie je pre mňa ako soľ... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu