I
A opäť sedela v rohu miestnosti. Skrčená, ruky na tvári, pokúkala po čiernej miestnosti spomedzi prsty. Nohy schované pod bielou nočnou košeľou.
Bála sa, lebo všade bola tma a ona sa bála tmy.
Vedela, že to je jej poslaním. Krčiť sa v jednom kúte miestnosti s čiernymi stenami. A v kŕčoch od strachu zatínať zuby, hrýzť si pery až si okvacká bielu nočnú košeľu od krvi. Zatínať nechty do dlaní a ustrnúť v bolestiach.
Vykukla opäť. Opačný kút izby sa jej zdal strašne ďaleko. Na zemi čierny hodváb.
Pomaly sa začínala plaziť. Kúsok po kúsku, centimeter po centimetri. Pozdĺž steny. Srdce búchalo veľmi hlasno.
Keď sa dostala do opačného kúta, potichu vydýchla, ale strach neskončil. Skrčila sa do klbka a roztriasla sa opäť, nechty do dlaní, rozhryzené pery, krv opäť aj s potom kvapká na bielu nočnú košeľu, opäť kŕče, vykúkanie spomedzi prsty.
Pozrela na opačný kút. Čakala ju skúška. A zdal sa jej tak ďaleko. Na zemi čierny hodváb, čierne steny.
Najskôr jednu ruku, potom druhú, kolená a tesne prikrčená k zemi, rýchlo sa obzerala, oči široko roztvorené, pootvorené ústa, zrýchlený tep, triaška, pot, panika. Na chvíľu zamrzla na mieste, niečo sa jej zdalo. Lenže všade ticho a tma. Pohla sa až kým sa nedostala na druhú stranu. Pozdĺž steny.
A opäť sedela v rohu miestnosti. Skrčená, ruky na tvári, pokúkala po čiernej miestnosti spomedzi prsty. Nohy schované pod bielou nočnou košeľou.
Bála sa, lebo všade bola tma a ona sa bála tmy.....................
II
Stála a sústredene žmúrila oči. Potom napätie povolilo a ona ich otvorila.
Pred ňou sa do výšky týčili vysoké dvere. Pristúpila k nim a ľavou rukou sa dotkla kľučky. Chvíľu takto zotrvala, iba ústa sa pohybovali v rytme tichej modlitby. Stisla kľučku a potiahla. Dvere sa otvorili. A dievčaťu sa rozšírili oči.
Boli to jediné dvere v celej neveľkej prázdnej miestnosti. A namiesto očakávaného východu von len vysoký múr vo vysokých dverách.
Zabuchla ich. Ale nepohla sa. Len vyčkávala. Potom natiahla ľavú ruku, stisla kľučku a potiahla. V otvorených dverách týčila sa pred ňou naukladaná hora kníh. A vedľa dverí zjavili sa tašky.
Dievča pristúpilo ku knihám a rýchlo ich začalo vyberať a ukladať do tašiek. Tašky sa plnili a kníh akoby neubúdalo, akoby ich bolo čoraz viac a chceli zaplniť aj túto miestnosť.
Dievča vykríklo, zapchalo si ústa päsťou pravej ruky a ľavou zabuchlo dvere.
Vyčkávala. Nepohla sa. Päsť v ústach.
Natiahla ľavú ruku, dotkla sa končekmi prstov kľučky, s odvahou ju zrazu stisla a potiahla. Dvere sa otvorili. Pred dievčaťom týčila sa hora malín. Dievča k nim pristúpilo, chvíľu váhalo a hneď sa pustilo so zúrivosťou do jedenia. Dievča jedlo, jedlo, jedlo, lenže malín akoby neubúdalo, naopak, akoby ich bolo čoraz viac a chceli dievča zaplniť natoľko, že by sa z nej stala jedna veľká malina, ktorej by z očí, uší, úst, nosa, spod pazúch, z konečníka, z pošvy, spod nechtov trčali len samé maliny.
Dievča vykríklo, zabuchlo dvere a začalo dáviť. Miestnosť sa plnila zvratkami malín čiastočne rozložených slinami a tráviacimi šťavami.
Opäť sa postavila pred dvere. Prižmúrila oči, zvraštila obočie. Pristúpila k dverám, schmatla kľučku a zúrivo otvorila. Pred ňou týčila sa hora smradľavých ponožiek. Ihneď zabuchla dvere a všimla si, že stojí bosá.
Po lícach jej stekali slzy, pretože ju strašne oziabalo.
Dievča utrelo si slzy, prehltla hlien, čo sa jej hromadil v nose a hrdle a pristúpilo k dverám.
Stislo kľučku a pomaly otváralo dvere. Vo dverách stálo obrovské množstvo duplikátov dievčaťa. Stáli strnulo, mŕtvo, bez pohybu, bez záchvevu, bez žmurknutia, ani obrvou nepohli.
Dievča zamrzlo s otvorenými ústami. Nemohlo sa ani pohnúť, akoby jeho duplikáty chceli aj z dievčaťa spraviť duplikát a upraviť si ho na svoj obraz.
Lenže dvere sa pomaly začali zatvárať. Dievča ešte by možno stihlo skočiť medzi svoje duplikáty a stratiť sa medzi nimi, lenže dvere sa už zavreli.
Vtedy si dievča uvedomilo ohromujúcu skutočnosť, priskočilo k dverám a trhlo.
Vo dverách týčil sa vysoký múr.
III
Izba. Prázdne okno. Prázdny stôl s bielym obrusom. Postava dievčaťa na stoličke a tikajúce hodiny.
Dievča dívalo sa široko otvorenými očami. Ani obrvou nepohlo v napätom očakávaní. Imaginárna mucha sadla si na nehybnú ruku, postupovala na rameno, šteklila po líci, usadla na špičku nosa a zadívala sa do široko otvorených očí. Imaginárna mucha vzlietla a žmúrila do ľavého oka, žmúrila do pravého oka a vrazila slepo do čela.
Dievča si však ani imaginárnu muchu nevšímalo. Jej pohľad spočíval na sekundovej ručičke a hýbal sa výlučne s ňou.
A vtedy prešlo presne 1800 sekúnd. Dievčaťu sa rozšírili oči ešte viac a začalo strašlivo vrieskať. Padlo zo stoličky v záchvatoch revu a triašky, trhalo si vlasy, škriabalo ruky do krvi, hádzalo sa z jednej strany na druhú a kričalo z plného hrdla kriku. Krik sa odrážal od stien a dopadal späť na dievča. Okno bolo neustále prázdne.
A vtedy prešlo 1800 sekúnd. Dievča zavrelo ústa, ovislo a posadilo sa na stoličku, ruky poslušne do predchádzajúcej polohy. „Stratila som polhodinu,“ vzlyklo, ale len jediný raz. Široko otvorenými očami sústredene sledovalo sekundovú ručičku. Nič iné. Aby jej náhodou, úmyselne či neúmyselne niečo neuniklo.
A opäť prešlo 1800 sekúnd.
