Nová zem, nové područie, nové rany, nové skrutkovacie obdobie. Náhoda je úžasná a skvelá a poručnícka. Nikdy som si nebola pomyslela, že je taká zábavná. Už sto rokov som nevyliezla z tejto búdy, nechávam sa hádzať náhodami o stenu, akoby to bolo to posledné, čo treba spraviť pred tým než zomriem. Prichádzajú sem za mnou a rozprávajú sa so mnou, akoby som bola nejaký blázon, čo im naletí, na tie ich povedačky, rozprávky, na tie ich výmysly. A pritom samotným náhodám riadia život náhody. A keď sa im to snažíte vysvetliť, len pokrútia hlavou, niečo si zapíšu do tých ich sterilnou čistotou žiariacich zápisníčkov a pomaly sa postavia, akoby som im mala ihneď a teraz, v tomto momente skočiť do cesty a prekaziť im ich plány smrdiace po alkoholovej či drogovej závislosti, robia pomalé kroky, že aby mi myseľ vnímala, že naozaj teraz odchádzajú, ale vrátia sa, nech sa nepohrajú s časom v mojej hlave, lebo vtedy by som mohla spochybniť ich teórie a dokázať im, že predsa len hodiny odtikávajú zadarmo a tak, ako ja chcem, podľa môjho pískania. Potom otvoria dvere, v rukách držia zbrane, mieria ich na mňa. Zatvoria a opäť som uväznená v náhodách, prešmykoch, problémoch a konštrukciách.
Včera som v okne videla tú ženskú odnaproti. Niesla si ten svoj celoživotný nákup, prečo práve včera, prečo práve včera? A inokedy nie, inokedy sa len plahočí a pozerá po ľuďoch a závidí im ich plné tašky, tašky plné jedla, tašky plné nejakej vyčítanej ukradnutej filozofie, tašky plné kníh plné báchoriek a povedačiek a riekaniek a vymyslených príbehov, bola by šťastná tu, pri mne, stojac vo dverách, v početných dverách na tejto chodbe? Keby vedela, že žiaden z týchto ľudí neexistuje, že existuje len jeden tvor, nikto ho nepozná a ten vymýšľa a píše a majstruje a konštruuje a všetci ostatní neexistujú, pretože sú to len kópie, xeroxové kópie všetkého materiálneho, vyrobeného, skonštruovaného, namaľovaného, nahraného, napísaného, natočeného, odfoteného, zmajstrovaného.... možno by sa uspokojila so svojim priemerným životom, keby vedela, že je len jedna z mnohých kópií, zrkadlových odrazov, že neexistujú originály, ale možno len ten jeden, kde je, kde je ten jeden jediný originál? Je to ten slávny, oslavovaný, uctievaný a vyslovovaný boh? Ále kdeže, kdežeby, ľudia sú naivní, nevedia, že všetko je len spiknutie, naplánovaný klam pre obyčajné zvieratká tohto vykonštruovaného sveta, presne nalinkovaného, presne vypočítaného. To nikto nevie, že náhod je príliš veľa, než aby si o sebe mysleli, že sú náhody a že osud je príliš jednoduchý pojem, než aby sa mohol prechádzať v toľkých telách po uliciach? Že boh je niekto, kto nikdy nevyšiel z miestnosti ako ja, je tam zavretý a smeje sa a vyškiera sa z okna na tie počtom mohutné blšie myšacie vychudnuté zničené tváre, alebo skôr tváre oklamané kockami myšlienok vkladaných im do hláv, aby si mysleli, že ich životy sú krásne, šťastné, náhodné a že všetko má happyend?
Opäť prídu sa na mňa pozrieť a možno ma budú zase tie náhody ohrozovať, zbraňou mi ukážu smrť na papieri ako čiernu dieru, že vraj ma pohltí. Oni dobre tušia, že som im prišla na ich vedu, na ich literatúru, umenie a filozofiu, že viem, že kdesi hlboko v podzemí, alebo na inej obývanej planéte pripravujú veľké stroje, ktoré živiť sa budú dýchaním ľudských životov, lebo tie boli vytvorené len preto, aby živili tieto budúce stvorenia. Sme kyslíkom, čiastočkami vzduchu, niektorí zdravší, iní ako baktérie a chorí, ďalší ako hmýriace sa vírusy, ale aj toto sa celé zašpiní a pojme do útrob stvorení a strojov. Čo s nami zamýšľaš, blázon, čo stvoril svet, čo zamýšľaš ešte spraviť? Kedy sa konečne otvoria oči týmto chudákom, och, ako sa len mám spojiť s tými, ktorí tiež vedia.... viem ja, viem veľmi dobre, aj oni sú zavretí ako ja v niektorých z miestností, aj k nim chodia náhody a otravujú im život, možno sa práve pokúšajú spojiť sa so mnou, lebo vedia, že sa môžem stať jedným zo silných a možno vedúcich osobností novej éry nespokojných a vedomých. Možno raz zničíme zaradom to ústrojenstvo, ktoré je do nás vkladané a predurčuje nám ísť touto a touto cestou bez možnosti uniknúť.
Oj, začalo pršať, ešteže som skrytá v tejto miestnosti, tie kvapky sú totiž to, čím nás oni živia, kvapkajú na hlavy a celé telo, dýchame ich výpary, pretože ako dopadnú na čokoľvek, rozprsknú sa do vzduchu, ktorým sme obalení. Ja mám ale zavreté okno, už tak dlho na mňa ani v mojom okolí nepršalo, nedýchala som ten jedovatý vzduch, tie tekutiny vstrekované do vzduchu, že som začala vidieť, môj mozog prestal pracovať podľa počítačov, prestali ma ovládať, kedy, kedy len ma nájdu, kedy si po mňa prídu? Zatiaľ len posielajú tieto náhody a vyhrážajú sa mi, dokedy však budú, dokedy, tolerovať moje novonadobudnuté vedomie, moje videnie cez oblak dymu, ktorý máme všetci, len ja už nie, vytvorené pred očami, aby nám to umožňovalo vidieť, čo nám oni púšťajú do očí, medicíny, kvapôčky, prášky, lieky, tablety, tabletky, sirky, stávky, ojojoj, všetko na udržiavanie v kondícii pre nich prijateľnej.
Teta odnaproti stojí pod vytŕčajúcim kúskom plechu, naivne a oklamane si myslí, že ju to ochráni pred dažďom, pred jedom, pred smrteľným plynom... mala by som si zohnať nejakú kameru, fotoaparát a zachytiť, keď niektorí zo strojov vesmíru sa bude chcieť zase posilniť a poriadne nadýchnuť a zmizne ďalších milión ľudí... to si nevedia uvedomiť, že smrť je len zástierka? Že smrť neexistuje, že sme predurčení žiť tak dlho, kým sa nestaneme potravou strojov vesmíru? Kým sa nenasýtia obyčajných priemerných naivných a infantilných, falošných životov? Máme totiž v sebe nejakú vitalitu, tá nás drží a mučí a sme z nej ako z extázy, žijeme a sme tým nadšení, ale ja už nie, už vidím, vidím, že čím vitálnejší, nadšenejší, plnší a naplnenejší, čím silnejší sa snažia byť, tým chutnejší a výživnejší sa stávajú? A čím slabší sú a znechutenejší, tým krajšie vírusy na skúmanie sa ponúkajú?
Biedne červy! Všetci sú len biedne červy! Musím sa nejako spojiť s ostatnými, ktorí vedia, oj, nie je to len moje zúfalstvo z vedomia, že som sama, že ma núti takto dúfať, že sú aj iní? Čo ak som v tomto len sama? Čo ak sa týmto stávam jednou a jedinou a tým sa staviam na úroveň stvoriteľa? Čo ak? Tým sa och, tým sa stanem pre nich ešte cennejšou, žiadanejšou, budú sa pretekať o to, aby ma chytili, stanem sa originálnym exemplárom, príliš nebezpečným, aby ostal na tomto svete a odnesú si ma na skúmanie, ako je možné, že niekto unikol z dokonalého plánu???? Veď ak sa to stalo raz, môže sa to stať aj druhý a tretíkrát. To predsa nebudú chcieť dopustiť!
Mám sa štítiť kontaktu, nepokúšať sa spojiť s potenciálnymi ďalšími uvedomencami, alebo mám sa zmieriť so svojou jedinečnosťou a pokúsiť sa mlčať, aby ani moje hlasné myšlienky nevyrušili senzory, ktoré sú umiestnené všade, och všade a zaznamenávajú akékoľvek neprijateľné zmýšľanie, neprijateľné pohyby, neprijateľné záznamy.
Je pondelok, alebo sobota, alebo streda, alebo hantrpartňa, je vôbec ukradnuté a jedno, čo za deň je, čo za deň si kto určil, dni sú neurčité, je to len odpočítavanie, suché odpočítavanie a my ho ešte aj uctievame, opakujeme isté dátumy, oslavujeme blížiace sa konce existencií kópií, slepo a hlúpo ich počítame na prstoch, na niektoré z tých úbohých dní si ešte aj plánujeme, nie, plánujú. To je jedno, aj tak to je jedno, je to stratené, všetko je stratené, prišla som na to, že som jediná, musím byť jediná, musím, som, musím sa zmieriť so svojím údelom. Nechtami som vyškriabavála dieru do steny, obtierala sa o ňu, počúvala, načúvala, ale diera sa nevydarila, tieto steny sú príliš dobre stavané, než aby povolili akékoľvek neplánované spojenia, komunikácie, sprisahania. Klopem, ale žiaden iný zvuk okrem vlastnej ozveny nepočuť. Tieto steny sú rovnako mŕtve ako všetko, čo leží za nimi. Aj keď tam niekto je, nevymaní sa z každodenného stereotypu, zo svojho kalendára, z labyrintu, ktorý nik iný okrem mňa nevidí. Blúdia si blúdia, chodia p cestičkách a myslia si, že si sami volia smer, ale pritom neexistujú alternatívne cesty, sú len načrtnuté, narysované, ale nedokončené, sú len ako príklad, ktorý dáva pocit slobodného výberu, pocit voľnosti, možnosti vybrať si aj iné cesty, zahnúť inakam, ale to neexistuje, a dokonca ani neexistujú pochybnosti tvorcov tohto labyrintu, že niekto zrazu spraví nečakaný krok a zahne predsa len do tej inej uličky, niet pochybností a nikto ich ani nepotvrdil, pretože všetci idú presne podľa vyznačených ciest a ani o tom nevedia, že to nie labyrint, ale presné tvary života, dopodrobna do detailu naplánované, ponúknuté, vnútené, vzaté, prispôsobiteľné.
Je ich mnoho? Je ich veľa? Sú len niektorí vybraní? A aj oni vedia, že raz prídu na rad? Lebo existuje len originál blázon, maniak, šašo, hulvát, násilník, hlupák, čo sa omylom zamotal do spleti káblov, drôtov a ostal sedieť v jedinej psychiatrickej miestnosti, ktorá prežila výbuch a odtiaľ ovláda celý život na zemi, mimo zemi, v celom vesmíre, kde podľa jeho šialenej mysle sa konštruujú stroje vesmíru?
Sedela som za oknom, nos nalepený tesne na chladnom ostrom skle a snažila sa zachytiť, zase a znova, nejaký pohyb z neba, nejaké nepatrné natrčenie nosa, narušenie atmosféry cudzím mimozemským elementom. Možno to všetko je len zrkadlový klam, lebo som si istá, že v niektorých momentoch ani slnko neexistuje, je to len nastavené zrkadlo verne zobrazujúce namaľovanú, zložito zostavanú maketu slnka visiacu kdesi vo vesmíre a uväznenú, zavesenú a pripevnenú niťami na určenom mieste, odkiaľ sa na zem pravidelne vysielajú signály. Ba ani mesiac, ani oblaky, vietor, dážď, fujavice, sneh, dokonalý plán, je to dokonalý plán, vynikajúci, nespochybniteľný, majstrovský plán, kde je ale motív, kde tkvie cieľ, čo zamýšľaš, čo zamýšľaš ty zdivočené zviera, ty neľútostná vyšinutá bytosť, kde sa skrývaš, kde?
Celý deň som dnes sledovala mravcov. Tie malilinké tvory si dokázali prebiť cestu cez akési otvory v stene, na vonkajšej strane parapety, ale aj tak sa im nepodarilo dostať do môjho vákuového priestoru, do mojej izolovanej miesntosti, do môjho kráľovstva, kde sa musím pripraviť na boj proti tvorcovi, kde sa musím vyzbrojiť silou a vedomosťou a myšlienkami a nenechať sa ovládnuť, príde on, ó určite si po mňa príde, viem to a aj náhody sa na mňa neustále podozrievavo pozerajú, pokúkajú mi po rohoch miestnosti, hľadajú nejaké úskoky, prípravy, klamy, predurčenia, cicajú narušenú rovnováhu, či im neprezradí, kam najbližšie uskočím. Ha, nedokážu na to prísť, nevedia, sú zúfalí, cítia sa ohrození, chránia si svojho milovaného, zbožňovaného diktátora.
Mravce začali liezť po okne. Ešteže nie sú tu, vnútri, určite majú na chrbtoch kamery a zvukové prístroje a okno im bráni, nahrávate ma, nahrávate, to môžete, ale moje myšlienky nezachytíte, tie nie a moja tvár, musím sa tváriť čo najdementnejšie, čo najnevinnejšie, čo najhlúpejšie, moja tvár vás oklame, lebo hovorí o infantilnej viere v ďalšiu minútu, v ďalšiu hodinu, čo vyberiem si cestu a roh a kút a stenu a záhyb. Tie tvory sú fascinujúce, idú, úplne presne ako hodinky, postupujú systematicky, komunikujú neznámymi jazykmi, tvorca ich len využíva, možno visia nad labyrintom a systémom nakazia každého, kto sa zapotáca, každého, kto sa opije, alebo omylom zaspí na mieste. Sú malé a čierne a takmer nepovšimnuteľné.
Sú ako cibuľa. Každý, kto zahryzne do cibule, mal by spočítať, koľko vrstiev má táto ním vybraná cibuľa na skonzumovanie. Pretože koľko vrstiev má, toľko kópií človeka má na svedomí, toľko kópií práve teraz sa stalo zaň potravou. Ešte nie si na rade, ty žobrák o čo najviac zážitkov v tvojom mizernom živote, o dosiahnutých falošných cieľov, nech sa do pľúc stvorení vesmíru môžeš odobrať spokojný a slávny, uspokojený sa budeš rozkladať a budeš vyciciavaný a zmizneš z povrchu zemského, ty žobrák o minúty. Najväčší požierači cibule sú najslávnejší, najbohatší, najstarší. Zjedia cibuľu a vykúpia si tým o trochu času naviac. A stávajú sa vypasenejšími larvami, chutnejšími, tučnejšími, naplnenejšími, mňam, stroje sa musia zalizovať a čakať s radosťou, kedy budú môcť vdýchnuť práve tieto monštrá, monštrum vdýchne monštrum, zapije ho muštom, vínom, slabičným olejom, oj, už ti žiadna cibuľa nepomôže, zjedol si ich priveľa a teraz niekto je cibuľu, kde si zarátaný aj ty, ty, čo si ich toľko obetoval, tvoja stránka sa zaplnila, zapísala, už je koniec, koniec tvojej mizernej histórie, ty systémom nakazený mravček, ty ohavná štipľavá cibuľa, cha, nevieš, prečo zrazu mizneš a nemôžeš dokončiť, čo si začal? Cha! Práve niekto do teba zahryzol, stal si sa cibuľou, opovrhujem cibuľami! Zničte cibule! Nevykupujte sa cibuľami! Cibule sú len falošnou náhradou! Vaše dni sú aj tak zrátané! Nevedomé červy, skúpe hovná, čo nechcú vyliezť z čreva a kazia jeho steny, zanášajú pleseň!
Možno keby som vyjedla všetky mravce, naštiepila by som časť systému. Keď sa naruší jeden detail, možno by začali padať ďalšie. Veď vírus sa šíri neuveriteľným radom, rýchlosťou svetla násobenou rýchlosťou zvuku. Jedzte mravce! Jedzte ich! Vo vašich útrobách sa budú vynímať ako pozhasínané lampy, zhasnuté svetlo systému!
Nič nevedia, nikto nič nevie, len ja, len ja. Ako je to vôbec možné? Je priveľa múdrych a priveľa hlúpych, značkujú sa ako kravy, nechávajú sa zapísať do mapy dobrovoľne, ale čo tak byť neoznačený? Ostať vzadu, zastierať sa plachtou, keď bijú zvony a volajú vás na večeru? Ha, cha, huhúúú! A keď vás nájdu, odhalia, stačí narušiť čas, narušiť ich nalinkované vedomie, spraviť tmu a vytvoriť nič – mne sa to podarilo, unikla som vzduchu! Dažďu! Nakazeným potravinám! Ako? Treba sa hodiť o zem, kopať rukami nohami, začať kvíliť a kričať a revať, aby čas ostal ohromený, treba ho nechať primrznúť strachom, stačí sa začať niečoho báť, niečoho, čoho sa človek bojí najviac, treba si predstaviť najhorší strach a snažiť sa ho zahnať do kúta, potom vnímať tie ozveny a uvoľniť im miesto, aby keď sa odrazia od všetkých stien, mohli do seba vraziť a vtedy sa nachádzate vo vákuu. Môžete pokojne a pomaly vstať, pretože všetko je zmrazené, všetko sa zrazu zastavilo, môžete pomaly vyjsť von a nájsť si rýchlo dobrý úkryt, lebo zmrzlo všetko, aj dážď, aj nádych stroja, treba si nájsť miestnosť ako ja, izolovať sa, ponechať si vákuum. A keď sa všetko zase rozhýbe, už sa len usmievam vo svojej skrýši, naveky vekov amen!
Svetlo! Je tu svetlo! Hýbe sa z kúta do kúta! Márnivosť nad márnivosť! Zliezla som rýchlo z parapety. Začala som sa zvedavo báť. Čo tu robí svetlo? Ako sa sem táto zmenšenina slnka dostala? Tento nahý skeleton? Táto napodobenina klamlivého falošného života? Vydáva nejaký zvuk? Šepkanie? Snaží sa so mnou spojiť? Komunikovať? Znervózňovať? Vystrašiť? Chce mi dať ultimátum? Určite chce útočiť! Je to vyslanec tvorcu! Našli ma! Dlho hľadali a našli! Teraz sa rozhodne! Teraz mám možnosť ukázať svoju silu, moc, svoje vedomie! Mám navrch, pretože viem, čo si zač, ty falošné svetlo, ty lákavá mitrha! Svetlo vystrelilo do rohu miestnosti, kde stojím, cha! Stačím odskočiť, ladne, zamávam rukami pomalým pohybom, je to tanec boja, harmonický a náladový, rýchlejší a pomalší, viem skákať aj plaziť sa, viem kotrmelec, aha! Viem vyskočiť na rovné nohy, ty strašlivý roh pekelný! Ty opuchnutá svetluška! Ty chorá ropucha, aha! Aha ako krásne sa pohybujem, ako baletka, čo práve tancuje svoj finálny, sólový tanec! Špička, znova špička, úklon, pirueta! Tanec je môj život, tanec je oslobodzujúce ihranie! A ty? Čo sa tváriš ako žiarivá guľa? Ako svetlo? Že sa nehanbíš požičiavať si tento svetoznámy symbol za svoju podobu? Rozdrvím ťa! Rozdrvím tancom, lebo tanec je vákuová, strnulá, časovo neobmedzená vitalita, ktorú ani stroje vesmíru nevedia poňať! Helá-hop! A znova hop! Vrazila si? Preľnula sa? Meriaš rovné čiary, priame a narysované,.....................ale................................nepoznáš........................................úskoky, nepoznáš.....................................................................................................................................................
