NITU

Sedí pred zrkadlom. Nedíva sa doň, načo, vie ako vyzerá zúfalstvo, hnev, nenávisť, ako sa prejavuje šialenstvo na jej očiach. Načo, veď za každým novým dňom príde deň novší. Jediné, nad čím premýšľa, sú dôvody, prečo prežívať tie novšie a novšie dni, prečo žiť a prežívať. Dlhé vlasy jej padajú cez tvár, mokré od potu, zašpinené, v neučesaných strapcoch. Sedí na studenej chladnej zemi, takmer nahá, tenká nočná košeľa na ramienka zhúžvaná a vyhrnutá nad stehná. Sklesnuté plecia, zohnutá hlava, odkrytá šija, ruky bezmocne ledabolo rozhodené. Zrkadlo je obrovské, poňať by mohlo nielen celú izbu a postavu dievčaťa, ale i celý jej svet, či celý svet. Možno sa v ňom zazrelo i dievča vľavo, možno i dievča vpravo, stojac vedľa seba za oknom. A spievajúc príliš neskoro vianočné piesne. Hľadá dôvody. Možno by si ich aj zapisovala, lenže oplatí sa vyťahovať papier, pero? Premýšľa nad osobami, kvôli ktorým by sa oplatilo. Nie sú steny už príliš pre nich natreté načerveno? Netrpela omietka dostatočne? A čo okná? Budú v nich stáť tie dve dievčatá naveky? Nezdvihla tvár, tak som sa chcela do toho okna pozrieť.... chcela som to spraviť za ňu. Nuž som vstala, potichu, aby som nenarušila jej pokojnú samotu. Pri okne bola strašná zima. Pritisla som si ruky k telu, chytila sa za ramená a pristúpila. Lenže záclona bola hrubá a ona mi nedovolí ju nadvihnúť.... odostrieť. Možno sa bojí, že by ten chlad z okna vošiel do izby. Ale bolo v samotnej izbe dostatočne teplo? Dievčaťu vľavo ani dievčaťu vpravo som nevidela do tváre. Cítila som však ich mrazivé pohľady. Vyčítavé, snáď i prísne. Tam vonku pri nich sa ani lístie nepohlo. A ako som sa na ne dívala, premkol ma strach. A keď vonku začalo pršať, akosi mi napriek zavretým oknám zmokla tvár. Rýchlo som sa vrátila k samote takmer nahého dievčaťa pri zrkadle. A vtedy som začula zaklopanie na dvere, ktoré som si predtým nevšimla, splývali so stenou, dvere bez kľučky. Klopanie sa zmenilo na búšenie, trieskanie a cudzí mužský hlas. Dvere sa rozrazili a veľký chlap prešiel cezo mňa, akoby som bola duch. Kto som? Preľaknutá. Vydesená. Chlap sa prirútil k dievčaťu a kruto ju znásilnil, znásilňoval tie biele stehná, to krehké telo, neodhrnul ani vlasy z tváre, nedbal na nič, roztrhol tú zhúžvanú košieľku. Ale dievča mlčalo. Nevydalo zo seba ani hláska. Bezvládne ležalo, ako keby sa nič nedialo. A môj hlas neexistoval. Kto som? A dve dievčatá za oknom len primrznuto stáli a mrazivo hľadeli dovnútra. Až vtedy som si všimla rezy na zápästiach. Boli tam, ale bez krvi. Keď som zdvihla pohľad, chlap nebol v miestnosti, dievča pred zrkadlom pokojne sedelo, dvere však ostali roztvorené. Roztvorené dokorán. Miestnosť prázdna, steny biele a zamazané, studená nekrytá zem, obrovské zrkadlo a dievča. Okno s nepriehľadnou záclonou. Dvere splývajúce so stenou. Dvere dokorán. Znásilnené dievča. Pristúpila som k zrkadlu. Nazrela si do vlastnej tváre a prečítala svoje myšlienky. Začalo mi byť horúco, pot sa zo mňa lial, zrazu popálila som sa blízkosti dievčaťa pred zrkadlom. Zdvihlo ku mne hlavu, oči vyvrátené a šepká: „Odmietam nádej. Tá mi nepomáha v živote, naopak, ničí ho, vysáva z môjho tela.“ Magnetická sila ťahala ma z izby von. Vytiahla ma násilím, dvere sa s rachotom zabuchli. Stála som v tme, zdalo sa mi, že už večnosť. Tápala som v nej, rukami hľadala naslepo východ, vchod. A možno som dúfala, že opäť narazím na tie dvere splývajúce so stenou a budem mať aspoň spoločnosť dievčaťa pred zrkadlom. Nič som však nenašla. Vyšla z tmy na zvláštne sfarbené svetlo ranného slnka. Vzduch voňal nejakým ročným obdobím, pred svitom som žmúrila oči, privierala viečka, vdychovala som ten čerstvý vzduch, dotýkala som sa. Na zemi lístie farebné, na stromoch kvitnúce, slnko pálivé i mrazivé. Teplo a chlad. Bola som niekedy v tej izbe? Kto tam bol?