Opäť jedno prekrásne ráno!
Vonku spievajú vtáčiky, pobehujú zvieratká, plašia sa myšičky. Okenice môjho domu sa roztvoria ako nohy vzrušenej ženy, dnu nakuklo slniečko a žmurklo na mňa, vyslalo jemný lúč, ktorý ma pohladil po líčku, líčko sčervenelo, otvorili sa mi oči, natiahla som ruky, kosti zapraskali, zacvengali, zaspievali, zahrkotali do rytmu tancujúcich kvapiek vody, ktoré ma ako popolušku prišli občerstviť a prebrať z ešte posledných zvyškov nádherného sna o láske a pokoji, o harmónii a kráse. Kvapky sa v malých vlnkách počali flirtovať s hlúčikmi prachu odhalených lúčmi slnka. Zo skrine vyletel župan, potom moje nohavičky, podprsenka, suknička, blúzočka. Točil sa luster s farebnými kamienkami, po koberci dostepovala zubná kefka so zubnou pastou, mydlo otvorilo ústa a pomedzi mydlové bubliny zatrilkovalo. Chlieb s maslom mi vražedne vleteli do úst, mlieko vlialo sa mi roztopašne slamkou do nosa.
Keď sa slniečko naklonilo cez okno, ťažko sa udrelo do čela, na čele napuchla hrča. Modrý obláčik prižblnkotal a s ľútosťou potľapkal slniečko po lúčoch, jeden z nich tak nechtiac vystrelil do bielej holubice, práve letiacej zvestovať národom sveta večnú slobodu a mier.
Ľudia zhromaždení na veľkom námestí a objímajúci sa s ľuďmi iných národov a národností, iných jazykov, rasy, farby pleti a pohlavia, politického a náboženského vyznania a viery, s ľuďmi rôznych kultúr a subkultúr, rôzneho zmýšľania, vzdelania, záujmov, sociálnej príslušnosti, rôzneho zamestnania, rôzneho zdravia a sily, rôznych zväzkov a záväzkov a s ľuďmi na rôznom stupni vývoja a osobnostného rozvoja, sa zrazu zháčili. Spálené kúsky najbielejšej holubice sveta s perím pomaly padali k zemi.
A bola vojna. Najstrašnejšia vojna. Posledná vojna.
