SEN

 Rozľahlá pustá zem. Široko ďaleko poriadne nič nevidno. Zem je prázdna, nič na nej nerastie, len sem-tam nejaký ten ker bez listov, svojou farbou však splýva s okolitým prostredím. Uprostred tej šírej pláne vedie jediná cesta. A po tej kráčajú tri generácie žien. Stará matka, matka a ja. Ako najmladšia z nich som ďaleko vpredu. Obe staršie ženy kráčajú popri sebe. Možno sa rozprávajú, možno mlčia, neviem, nepočuť ich.
 Neviem, či som na tej ceste vôbec niečo, niekoho stretla. O dlhú chvíľu putovania mi cestu predo mnou zahatili kartónové krabice. V krabiciach ležali na chrbtoch dva veľké vlčiaky a malé šteniatka. Všetky mali namiesto láb len zakrvavené polámané pahýle. Pokúšali sa vstať, ale len bezmocne ležali a kňučali. Vtedy, keď som zbadala tento hrôzostrašný obraz, sa vo mne začalo niečo zdvíhať. Zvláštna úzkosť, ktorú som dovtedy len slabo registrovala sa menila, zintenzívňovala. Keď sa mi do periférneho pohľadu dostalo okolie cesty, pochopila som prečo. Všade okolo krabíc sa na zemi váľalo množstvo mŕtvych malých detí. Neležali však na zemi, namiesto hnedej zeme tu bol len popol, akoby spálený. Nemohla som kráčať ďalej, iba som primrznutá od tejto nepredstaviteľnej hrôzy stála ako prikovaná, stuhnutá.
 Keď ku mne konečne prichádzali matka a stará matka, chcela som im ukázať prečo stojím, prečo nepokračujem v načatej púti, chcela som im vysvetliť. Avšak keď ku mne pristúpili, práve vtedy psy v krabiciach a deti v okolí zmizli.
 A tak som išla pomaly ďalej, zdesená a nechápuc, prečo ja som videla, čo som vôbec videla...