Niečo povedal. Nerozumela som mu, pretože z úst mu nič nevychádzalo. Pristúpila som až k nemu, tesne k nemu, nastavila ucho k jeho ústam. Nadýchol sa a z plných otvorených úst zakričal mi do ucha. Lenže som nič nepočula. Počula som najmenší ruch vychádzajúci aj z toho najskrytejšieho miesta niekde okolo mňa. Počula som praskot halúzky, papier šúchajúci sa po chodníku, začula som vietor silno fúkať a začula som vranu krákať. Počula som ďatľa, počula som vzdialený buchot dverí, ale jeho som nepočula. Obrátila som sa mu chrbtom a snažila sa začuť krik ostatných ľudí stojacich okolo. Tamten sa s týmto háda, tamten tomu druhému niečo rozpráva, ale ani jednému z nich nevyšiel z úst ani hlások. Odpovedala som mu, skríkla, že mu nerozumiem. Ale ani mne z úst nič nevyšlo. Ani ostatným, ktorí sa snažili odpovedať na nič. Odpovedali sme ničím. S hrôzou sme zisťovali, že sa navzájom nepočujeme, že počujeme vlastne všetko, okrem našich hlasov, ktoré zrazu neexistovali.
Zmrákalo sa. Ľudia zúfalo čupeli vedľa seba. Nepočuli sme sa. Nerozumeli sme si. Nerozumeli sme ani gestám, ani hovoru tiel, rúk, nôh. Čupeli sme vedľa seba odsúdení počúvať všetko vôkol seba okrem našich vlastných hlasov.
