Spomienky na Ameriku

I.
 Hlboká noc bez svetiel. Kráčala som tichou ulicou. Žmúrila oči, nech vidím lepšie tmu. V tejto temnote zazrela som dieťa. Malé, možno ani nie dva roky odrastené. Čistá biela pleť prerazila tmu. Učupené bolo dieťa popri ceste, ktorou kráčam.
 Čo tu robí? Prečo tak mĺkvo a bez pohybu? Blížim sa k nemu, chcem zazrieť jeho nevinnú tvár, chcem upresniť rysy dieťaťa, chcem prihovoriť sa mu.
 Čím viac som sa však blížila, rysy viac sa rozmazávajú. Už nerozpoznávam biele kolená. Napokon celkom na pár krokov – žiadne dieťa, kus chladného dreva trčiaci zo zeme. Biely kus dreva bez obrysov. Žiadna tvár, žiadne kolená. Nezastavila som, kráčam ďalej s obrázkom nespoznaného dieťaťa v hlave.

II.
 Tento deň je predsa len ako každý iný. Všedný. Práca, deň a noc, prestávka v čase. Stála som a pracovala uprostred veľkých stolov, rukavice na rukách, jedlo pripravené pane. Zvonček zvoní, olej puká, ľudia naokolo ubehaní.
 Niečo padlo mi do oka? Začalo pomaly slziť. Prstami a slzami snažila som sa dostať von, čo pôsobí mi bolesť ešte teraz. Žiadna špinka to nebola. V oku usadil sa mi chrobák. Ako dlho, netuším. Viem len, že straší ma predstava, že tento chrobák teraz vidí to, čo vidím ja. Ako dlho, netuším. Pozerá na svet mojím okom. A možno vidí viac než ja, chcem spýtať sa ho, no nekomunikuje.

III.
 Bol prekrásny slnečný deň. Žiarivé farby slnka, obloha belasá, žltý piesok, zelené listy na stromoch, ubiehajúca biela prerušovaná čiara, sparné teplo, sýtošedá cesta, modrý spenený oceán, , farebné autá, čo na mňa trúbia a ja im s rozpaženými rukami na bicykli kývam. Na tvári úsmev obrátený k svetlu, na čele kvapôčky potu, nohy neustále v pohybe, oči prižmúrené, bicykel za čiarou. A zaujímavé okolie. Takmer sa nemenilo, po pravej ruke oceán hučí, po ľavej pokojné slané jazerá.
 Motýľ! Zazrela som ho, takmer mi vletel do predného kolesa! Schmatla som riadidlá bicykla a rýchlo ho vytočila. Neopatrné motýle! Mohla som ho pripraviť o jeho krehký život. Vtedy spočinul môj zrak na ceste. Zbadala som ďalšieho motýľa. Zastala som, spravila pospiatky pár krokov, položila bicykel. Ten motýľ mal nádherné krídla. Veľké. Modré, fialové, zelené, oranžové, žlté farby. Dúha. Zlaté oká. Ležal na ceste. Ešte žil. Vyzeralo to, akoby sa na cestu prilepil. A tu dodýchaval. Vzala som ho do rúk, tak, aby nepoškodila som mu krídla. A odniesla ho do chumáča trávy. Bol to chabý čin. Zbytočný. Ale aspoň lepšie sa mu bude zomierať pri vôni trávy než smrade asfaltu.
 Nasadla som späť na bicykel a tlačila do pedál ďalej. Už som neostrila zrak na oblohu a do diaľky, sústredila som sa pod svoje kolesá. Ten motýľ totiž nebol jediný.
 Asfaltová cesta bola pokrytá desiatkami pestrofarebných škvŕn. Bolo by to chabé a zbytočné. Motýle tu umierali.

IV.
Perfektné vyleštené stroje kráčali mestom. Oceľové striebro sa lesklo vo svetle poludňajšieho slnka.
Perfektné vyleštené stroje kráčali mestom. Oceľové striebro sa lesklo vo svetle poludňajšieho slnka.
Perfektné vyleštené stroje kráčali mestom. Oceľové striebro sa lesklo vo svetle poludňajšieho slnka.
 Sedela som na balkóne v húpacom kresle prikrytá starou prašivou dekou zvráskavenou roztrasenou pravou rukou s veľkým zlatým prsteňom uprostred so smaragdovým kameňom hladila som svojho starého kocúra s jedným okom možno mŕtvym usalašeným na tej prašivej deke prehodenej cez moje tak zriedkavo používané nohy húpajúc sa tak v tom starom kresle tak hlučne vŕzgalo až som zvraštila obočie odklepnúc si z veľkej cigary na podlahu balkóna v ľavej ruke cigara a drdol zo šedivých vlasov na hlave odpľujúc si vedľa kocúra pravdepodobne pradúceho nechajúc sa hladiť mojimi pazúrmi jemne priadol zatínal si pazúry pozorujúc so mnou a možno nie lebo ľahostajne spočíval na mojich kolenách tak ľahkých starých som pozorovala ako tie perfektné vyleštené stroje oceľové lesknúce sa v poludňajšom slnku kráčali mestom a zapĺňali ho boli ich tisícky, stovky, desiatky, jeden.
 Odklepla som si z cigary a opäť potiahla vraštiac obočie a obávajúc sa o osud umierajúceho vymierajúceho ľudstva.