Tiene

Nevadí, že nemám ani čistiaci prášok, ani kvapku vody, akýkoľvek kúsok prostriedku, nech pomôžem si lepšie vidieť, jasnejšie, ostrejšie a zreteľnejšie. Nevadilo mi to, nedbala som na čistotu tých okien aj keď čím ďalej tým sa stávali neprehľadnejšie.
Zase si sa pohla, zbadala som tvoju siluetu, tvoj pohyb, natiahla si ruku a otvorila dvere, s niekým sa rozprávaš, gestikuluješ, upravuješ si vlasy a hráš sa s nimi, niečo ukazuješ, niekam ukazuje tvoja tmavnúca silueta, zohýbaš sa a pohybuješ po dome, odchádzaš mi zo zorného poľa, z pohľadu.
Odlepila som sa od okna a dlho vydýchla. Utrela si pot z čela, pomasírovala si spánky, z toho napätia ma vždy rozbolela hlava, od bolesti sa mi pustilo z nosa, tiekli mi cícerkom slzy, pocikávala som sa, niekedy odpadávala, ale aj to som už zamedzila, pretože každé odpadnutie mi bralo minúty, sekundy možností hltať tvoju siluetu, pocikávať sa od šťastia nad tvojou imaginárnou prítomnosťou. Všade to tu smrdelo od mojich výkalov, nesmela som sa totiž kvôli tebe ani prezliecť – zmeškať ťa? Zmeškať tvoju siluetu? Okno sa zaparilo, zamastilo, zašpinilo. Prach sa zažieral do stien, do rámov okien, do okien, do tela, môjho tela. Ale ty si bola stále rovnaká a aj moje utrpenie, keď som ťa nevidela alebo keď si odchádzala z domu, tá bolesť z čakania, trnuli mi údy, dostávala som tik, nešťastie mi zvieralo všetky vnútorné orgány, úzkosť nechávala rásť tvrdú hrču v krku, nechty som si zabárala do dlaní a trhala si chĺpky na rukách, vlasy, škriabala svrbiacu kožu. Strach, že sa nevrátiš, že sa mi neukáže tvoja silueta, tvoja prítomnosť sa mi v hrdle menil v hlas a hlas kričal, škriekal, kňučal, pišťal až napokon zamrzol v jedinom okamihu tvojej prítomnosti, tvojho príchodu na plátno môjho špinavého, zaprášeného, začmudeného, zhrdzaveného okna.
V tých chvíľach sa všetky moje životné funkcie zastavili. Dlane sa nalepili na okno nahrádzajúce dotyk, ústa nemo otvorili a dychtivo som zbierala, zvierala opäť tvoju prítomnosť za mojimi, tvojimi oknami.