Van

Slnko dráždivo pálilo. Jeho lúče blúdili krajinou ako svetlá bláznivých reflektorov v noci jedného strateného a vystrašeného auta s bielym pásom na ľavom boku.
Keď lúč na chvíľku zastal, zem na tom mieste vyprahla, spálila sa, ale už nie dobronzova, ostali len čierne kruhy. A ľudia sa im vyhýbali ako kvapkám dažďa.
Stála som sama. Uprostred poľa. Tam, kde som sa možno pred chvíľou narodila a kde som žila. Zahľadela som sa do diaľky a rukou zacláňala a chránila si oči pred prudkým slnkom. Na tele som mala pár vypálených čiernych dier. Uhla som sa príliš neskoro...
Bola som fascinovaná. Stála ani primrazená. V diaľke zazrela som nahú ženu. Štvornožky sa ku mne pomaly približovala, uhýbala raz na ľavú, raz na pravú stranu, avšak nie pred slnkom. Celú pozornosť venovala len a len kvetom. Za ňou ostávala zelená pustatina bez pestrých farieb, ktorými ju obdarovávali všakovaké hlávky kvetov. Len sklonila hlavu, čelo zastreli jej bohaté kučeravé vlasy farby ľanu. A keď ju zdvihla, hlávka kvetu zmizla. Odhrýzala ich a pažravo hltala. Bola už takmer pri mne, keď som sa zamilovala. Oči mala farebné, vlásky bujné, ťahala ich za sebou po zemi avšak bez štipky špiny či prachu. Telo mala pokryté veľkými bradavicami, z ktorých trčali nebezpečné tŕne. Slnko sa jej ani nedotklo.
Bola prekrásna.
Obišla ma a spod nohy mi zubami odtrhla kvet sedmokrásky. Začala som kráčať za ňou. A nasledovala som ju veľmi, veľmi ďaleko, vyhladnutá, dehydrovaná, špinavá, unavená. Ani noc ju nezastavila. Neskryl sa pred ňou žiaden kvet. Neušetrila nič farebné a krásne.
Nevedela som, či vnímala moju prítomnosť. Či jej bola ľahostajná, či sa jej protivila. Ani raz sa za mnou neobzrela, nevydala ani hláska, jej ústa boli vlastne uspôsobené len požieraniu nevinných farieb lúk, lesov, polí, záhrad, domov...
Až raz, po dlhom čase som sa odvážila konečne priblížiť, keď sa sústredila na skupinku divých makov. Čupla som si k nej, prehovorila som akési hlúpe slová a snažila sa dotknúť jej nádherných vlasov.
Vtedy na mňa zaútočila. Tŕňmi na rukách prebodávala a trhala moje bezmocné telo. Nebránila som sa. Zdalo sa mi to márne, zbytočné. Krv postriekala zelenú trávu, splynula s divými makmi, pošpinila mi tvár, jej krásnych vlasov sa však ani nedotkla. A ja som sa v bolestivých grimasách na ňu ani neusmiala...