Vietor fúka tak, že i stromy, dávno už bez listov, sa ohýbajú k zemi. Zima už dávno odišla. Jar neprichádza. Počasie ostalo visieť v neistote kdesi medzi ročnými obdobiami. Markéta sa ešte nevrátila. Odišla len na chvíľu, po vodu do vedra, ktoré jej naša matka posunula rukou v bielom pyžame zopnutom až po krk. Ležala na posteli, nevládne, ticho, ústa neotvorila, len strnulo sa dívala kamsi do steny.. Ktovie až ako ďaleko videla. Nebo akosi zošedlo, aj zem. Všetko stvrdlo. Slnko kamsi zašlo a už sa neukázalo. Kde si, Markéta? Aj hodiny prestali odbíjať a nik nemal ako zájsť po niekoho poprosiť opraviť ich.. Plietla som sveter z bielej bavlny. Ihlice sa pohybovali čoraz pomalšie. A potom som zrýchlila. Akoby mi prsty mrzli ako počasie. Nespoznávala som ich. Studené bez citu. Bez krvi. Nechty strašne dlhé. Dych príliš hlasný, až som sa bála chvíľami. Úľak a matka ihneď zamierila očami ku mne, bez toho, aby obrátila hlavu. Zamračila sa, aspoň kúsok citu.. Videla som v jej očiach výčitku. Vyrušila som ju, ach. Upletená bavlna mi v rukách rástla, mala by som už zastaviť. Nie, rytmický zvuk palíc by matku vyrušil, zase by som zbadala v jej očiach strašnú výčitku. Ruky by sa mi rozbehli opäť, načo zastavovať prácu, zvuk slabý, ale jediný vôbec vypĺňajúci túto izbu, jedinú v celom dome, kde sedeli všetky tri. Bez prílišného hluku, bez prudkých pohybov, bez slov. Takmer nepohnute.
Matka zdvihla prudko hlavu a obrátila ju ku dverám. Rýchlo som ta pozrela i ja. Ale dvere sa nepohli, nik nestlačil kľučku.Na chvíľu sa mi zahmlil zrak a takmer som odpadla od ľaku, keď som v periférnom videní zazrela pohybujúce sa svetlo. Čo to bolo? Opäť som sa pokúsila sústrediť sa na pletenie a mimo to som pozorovala kútikom oka, či svetlo opäť nepríde. Akoby neexistujúce dávno vyhasnuté lúče slnka omylom padli odnikadiaľ priamo na úplet. A zase! Blazniem? Svetlo naozaj dopadalo... och. Niečo sa so mnou musí diať. Matke to radšej nespomeniem.Spod dverí začalo ťahať. Matka mala stále hlavu vyvrátenú. Čakala. Myslím, že mala Markétu omnoho radšej ako mňa. Aj napriek tomu, že sa jej nepáčilo, čo všetko dokázala Markéta povymýšľať, aké „bludy“ prinášala so sebou, bezbreho ju zbožňovala a na mňa sa dívala s nevôľou ako na nechcené dieťa. Postupne som sa to naučila nevšímať si. Prestali sme sa s matkou vôbec hádať, takmer sme so sebou neprehodili slova a nedajbože sa dotknúť jedna druhej. Akoby sme svoju existenciu navzájom len sťažka rešpektovali, ale správali sa tak, že jednoducho budiž. Jediným spojivom našich prebiehajúcich životov bola Markéta. A keďže už skutočne dlho nechodila, začali sme sa obe obávať. Či o Markétu, či o to, že budeme musieť tráviť ešte o niečo dlhšie čas v prítomnosti jedna druhej a vzduch sa bude presycovať odporom a napätím, tým som si nebola istá.
Ešte predtým, než Markéta odišla, stihla nám porozprávať, ako je vonku prekrásne, ako začínajú rozkvitať chryzantémy, ako slnečné lúče začínajú páliť, ako zelenie tráva a prebúdzajú sa zvieratá. Ako k nej prihopkal zajačik a rýchlosťou blesku sa opäť stratil kdesi v zeleni, keď o trošičku pohla a natiahla k nemu svoju útlu rúčku. Ako to všetko začína voňať. Ako modrie obloha a roztápa sa ľad. Ako biele oblaky pripomínajú rôzne tvary, akoby bola v rozprávke. Ako naslineným prstom zachytáva čoraz teplejší vietor. A ten pofukuje a pofukuje. Ako veľmi sa teší na zlaté obilie, rozkvitnuté lúky, zasadené jahody, prvé jablká. Snívala nám tu a my dve s matkou sme tajne pokukovali von oknom a pozorovali čiernu oblohu so šedivými mrakmi, neprívetivý zavíjajúci vietor, ktorý nepriateľsky lámal konáre nahých stromov. Sem tam udrel do niektorého z tých chudákov polámaných blesk a rozhorel sa oheň, lenže nemal sa už čoho pomaly chytiť, tak keď dokončil skazu na vyschnutom zomierajúcom dreve, vyhasínal a dym stúpal k bezfarebnej oblohe, na ktorej jediným zdrojom svetla bola stále a jedine kvitnúca búrka.Neoponovali sme jej, načo, my sme nerozumeli jej, ona nerozumela, keď sme ukazovali von oknom a popisovali, ako všetko živé umiera, ako sa obzor stráca v neúprosnej šedosti a černi a jediná farba sa podobá smole, ktorou nám jeden putujúci starec potrel kmene stromov, z ktorých už dávno ostal len prach.Krajina, ktorá už dávno krajinou nebola.Kdeže, smiala sa Markéta, čo nevidíte tie vysmiate tváre, čo nám nakúkajú do okien a neustále volajú, aby sme sa šli nadýchať čerstvého vzduchu, ten krásny dážď, ktorý so slnkom vyčaroval dúhu a fúra malých detí, čo výskajú v modrej vode neďalekého jazierka, veď aha, z okna vidno všetko, o čom hovorím!Lenže v jazere smrdelo len bahno na jeho dne a tam topili sa kostry mŕtvych rýb. Ľudia sa vysťahovali, domy ostali prázdne a padali, rozpadávali sa, zívali prázdnotou.Kdeže ostala naša snívajúca Markétka a jej bujará fantázia? Kde sa pozabudla jej žiarivá červenolíca tvár? Jej neutíchajúce nadšenie?
Matka nechala spadnúť svoju hlavu späť na vankúš a vytiahla si paplón až po uši. Jej čelo brázdili prehĺbené vrásky. Zamračila sa. Vedela som, čo to znamená. Odložila som pletenie na drevený nízky stolík pri mojich nohách, schmatla do rúk huňatú deku a podložila ju pod dvere, nech na matku nefúka.Keď som si sadla na stoličku a natiahla sa po ihlice, zaštrkotali na kamienkoch pri prahu dverí čiesi topánky. Niekto stlačil kľučku a už vchádzal. Vyskočila som, že to bude Markéta. Ale vo dverách stála žena, postaršia, obalená sivými šatkami od hlavy až po päty. V ruke držala pletený košík prikrytý obrúskom. Očistila si na prahu topánky od blata a špiny a vošla bez pozvania dnu. Posadila sa na protiľahlý šomlík, košík položila na zem, ruky si uložila pod pokrývku hlavy, čo jej visela až po brucho a počala sa rozprávať. Ústa otvárala ako ryba, ale slová jej z nich vychádzali tak potichu, že ich nebolo možné zachytiť a tak možno preto matka ani hlavu nezodvihla, možno zaspala. Nadvihla som sa na stoličke, nakukla ponad matkine rameno, lenže nespala, dívala sa von z okna. Možno sa nahnevala, že to nebola Markéta, tak hrubo ignorovala prichodziu ženu. Ja som ju nepoznala, niekoho mi iba pripomínala. Matka akoby o nej ani nevedela. Prikyvovala som zo zvyku, oči sklopené. Vlastne, keď som zdvihla zrak, už tu nebola, všetko na svojom mieste, akoby sem žena ani nikdy nevkročila. Kedy stihla odísť? Hnevala sa, že sme jej tak neslušne nevenovali pozornosť?Niektoré chatrče totiž ešte sem tam skrývali nejakých obyvateľov. Tí sa však k svetu veľmi nehlásili, boli to ľudia ubití životom, životnými udalosťami, únavou, starobou, nezáujmom o vonkajší svet, znudenosťou, strachom z mŕtvej pôdy, báli sa vôbec vyjsť do nehostinného počasia, už sa ani nezamýšľali, prečo sa obloha nemení, kde sa podelo slnko, ako vyzerá svetlo, ako vonia čerstvé drevo, nepoznali zvuky mimo vŕzgania ich postelí a stoličiek a stolov a občasných vzdychov rozpadávajúcich sa stien, opadávajúcich striech.
Neviem, ako dlho som už sedela a ako dlho matka mĺkvo pozorovala výhľad z okna, znervóznela som, vstala zo stoličky a pomaly sa priblížila k dverám. Položila som ruku na kľučku, chcela som utiecť z hustnúceho napätia a kvitnúceho nepriateľstva medzi mnou a matkou. Moja ruka sa držala kľučky. Od nej smerom do celého tela prechádzala triaška. Nepatrné chvenie. Zmenila som polohu, nesedela som na stoličke, niečo vnútri domu sa zmenilo. Matka to zaregistrovala, zdvihla hlavu a oči sa jej rozšírili. Žila na nahom krku divoko pulzovala. Spod paplóna vystrelila ruka, schytila roh paplóna a ako malé dieťa ho žmolila. Šuchot ma prinútil obzrieť sa po matke. Lenže matkin pohľad smeroval ku dverám, akoby za nimi mala stáť Markéta. Nie, nie Markéta, vlk, ktorý by mohol skočiť dnu a matku na posteli roztrhať, zožrať, pohltať a nebodaj zaujať jej miesto.Vietor sa zdvihol, rozvíril vonku prach a usušenú pokrývku stvrdnutej zeme.Vyjsť, ostať – rýchlo mi preblesklo hlavou, ešte rýchlejšie som stisla kľučku, trhla dverami, celým telom sa hodila von a ani som nestačila vybehnúť, dvere sa už s rachotom zabuchli a zdnu sa ozval divoký vreskot, ktorý ihneď ako sa začal dvíhať do výšky aj zmĺkol. Neuveriteľne rýchlo mi búchalo srdce, zapotili sa mi dlane, mrazilo ma na zátylku a takmer som sa zadusila, ako som nemohla od zdesenia popadnúť dych. Mama? – pritisla som ucho ku dverám a so zadržiavaným dychčaním načúvala. Ticho.
Chrbtom som sa oprela o stenu a zadívala sa do diaľky. Možno zbadám Markétu prichádzať. Kde môže byť tak dlho? Zababušila som sa do dlhého svetriska a prižmúrila oči. Bola zima, mrzlo. A cez víchricu prachu nebolo vidno nič. Celý náš dom ako aj obzor bol pohltený rozvírenou špinou a zemou. Akoby ožíval popol spálených stromov, spadnutých domov, umierajúcej krajiny a pochovaných či ledabolo pohodených a rozkladajúcich sa tiel ľudí a zvierat. Drkotali mi zuby, koža na prstoch sa mi akoby stiahla, scvrkla od chladu a obrysy kostí, kĺby vytŕčali. Modriny stmavli, oči vystupovali z jamôk, cítila som, ako sa pokožka na tvári napla a vpadli mi líca do dier v lebke. Možno práve vyzerám ako Markétka v krátkych momentoch, keď vychádzala z dverí či z nich vchádzala dnu do domu. Ako meniaca sa mŕtvola. Možno preto tak matka zvreskla, možno som jej na chvíľu pripomenula jej Markétku. Ale iba na okamih, pretože to bola moja tvár, moje rysy, moje obrysy, nie Markétine. Preto stíchla a neozýva sa na moje volanie?Skrivila sa mi tvár od bolesti, všetko ma začalo bolieť, nohy mi opúchali, trnuli mi ruky, telo sa mi zosúvalo popri stene nadol. Takto som čakala na Markétku. Vietor chvíľami silnel, chvíľami slabol. Prach aj mňa začal pokrývať. Stávala som sa domami mĺkvo sediacimi, vytŕčajúcimi z rovinatej zeme. Musela som ako oni aj vyzerať. Videla som pohybujúce sa tiene. Niektoré sa vláčili ťažko pomaly, niektoré zrýchlene kamsi bežali, ďalšie sa vznášali vo vzduchu, lietali.
Neviem, či som zaspala, ale zazdalo sa mi, že slabé svetlo opäť beží popri mojej ruke, niečo sa mi tam trblietalo, mizlo a objavovalo sa. Bol to spánok? Skutočnosť? Bála som sa prižmúrené oči otvoriť, zaostriť zrak, aby mi svetlo zase neuniklo. Ruku som mala položenú dlaňou k zemi a opierala sa o ňu. A na nej sa mi trblietalo svetielko. Akoby sa o niečo odrážalo priamo na moju ruku. Druhú ruku som pomaly, tajne zdvíhala a približovala k prvej. Svetlo ma fascinovalo, ale úzkosť mi nedala ponoriť sa doň celá. Strach, že moja jediná spoločnosť mi nateraz zmizne, ma opantával. Zrýchlený pohyb ruky – pleskla som o prvú a zaklapla dlaň, pritisla si ju k telu. Zvnútra domu opäť bolo počuť zavytie. Bolestné, zúfalé, dlhé. Ruku som pomaly odťahovala od tela a pritisla si ju k tvári, k oku. Cez otvor medzi palcom a ukazovákom som sa zadívala dovnútra ruky. Svetielko tam bolo. Trepalo sa zboka nabok, uväznené, utesnené, ale svietilo nádherne, stále prekrásne. Srdce mi blažene búchalo o hruď, rukou som si hladila líca, usmiala sa. Určite teraz vyzerám pekne, určite mám červené líca, ružové pery, rozžiarené oči a bohaté vlasy ako Markétka. Určite aj ona mala svoje svetlo. Určite, iste. Ona videla zelenú trávu. Znova som sa pozrela do ruky a trepotavé svetielko sa menilo na všetko, čo videla aj Markétka. Zelená tráva, pozorovala som šantiace deti, prskajúcu modrú vodu, tryskajúci potôčik, tamto jablká, ako by som z nich chcela okúsiť. Listy, tak žiarivé, toľko farieb som v živote nevidela. A dedina ako kedysi. Toľko domov, preplnených chatrčí, v oknách ružolíce žienky, tam v pozadí vtáky, ako rozťahujú svoje krídla, ako všetci dýchajú zhlboka, ako bezstarostne sa správajú, ako vitálne sa pohybujú, toľko života až som musela ruku na chvíľu zase zavrieť. Zakrútila sa mi z toho všetkého hlava ako na kolotoči. Lenže nevydržala som dlho sa nepozerať. Opäť som cez malý otvor nahliadla ako voyer do fantazijného sveta malého svetielka. Pozorovala som ho dlho, stále a s malými prestávkami, pretože keď mi bolo najťažšie a hlava sa príliš krútila, nevydržala som to a udychčane sa odťahovala so zelenou či modrou tvárou, krútiacou hlavou, dokonca sa mi raz stalo, že som bokom zvracala. Ale svetielko som stále zvierala úzkostlivo v spotenej ruke. Chytal ma kŕč, ale ruku som neroztvorila.
Zrazu sa mi zazdalo, že niečo v diaľke kráča ku mne. Zbystrila som pozornosť, zaostrila zrak. Tieň sa zväčšoval, približoval. Lenže sa vyparil. A znova. Bolo to veľké nič a ja som len strácala čas, chcela som späť do ruky. Striedala som si oči, raz ľavé, keď sa to nabažilo, zas pravé. A zrazu som zbadala známu tvár. Na tej tráve som zbadala sedieť v krásnych bielych šatách s rozviatymi vlasmi a širokým úsmevom Markétku. V ruke držala známy košík, ktorý pred istým časom spočíval na podlahe nášho domu a priniesla ho k nám akási starena obalená v šatkách. Markétka sa dívala na deti a smiala sa. Potom zrazu odvrátila hlavu od detí a pozrela mi priamo do oka. Tak neuveriteľne som sa zľakla, až som odtiahla prudko ruku od tváre a hlavou udrela sa o stenu a omylom otvorila ruku, v ktorej väznila som svetlo, keď som si trela zátylok. Hneď som si uvedomila chybu a náhlivo som skríkla, chytila si rozhorúčené líca a rozplakala sa. Kde je svetlo? Kam zmizlo? Vyskočila som na rovné nohy, kĺby zapraskali, potkla som sa o naboku skrkvanú sukňu a spadla zo schodíkov, na ktorých náš dom stál. Rozbehla som sa do tmy a víchrice, lebo sa mi zazdalo, že svetielko vidím blikať kdesi v diaľke, ako mi unikalo. Treba ho chytiť, kým nezmizne. Bežala som rýchlo, potkýnala sa o spadnuté halúzky a hrbolce tvrdej zeme, až kým som svetielko nedobehla. Zmietalo sa vo víchrici, mizlo v prachu, trepotalo sa ako umierajúci motýľ. Zastala som tesne pred ním a nechala si osvetľovať zasnívanú tvár. Trepotalo sa mi pred očami. Zdvihla som ruky, nastavila dlane a svetlo samé mi na nich pristálo. Prstami som ho jemne prikryla a ani sa nerozhliadala, nezáležalo mi na tom, kde som, zimu som už vôbec necítila, svetlo ma hrialo po celom tele.
Roztrasene som nakukla pomedzi prsty na svetlo na dlaniach. Všetko bolo ako predtým, len Markétku som nemohla zazrieť. S napätím som sa obzerala, hľadala ju, nakúkala do každého kúta, kam len moje oko mohlo nazrieť. A zbadala som ju. Vyšla z dverí akéhosi domu, vedľa nej kráčala tá šatková žena. V ruke držala svoj košík a pohladila Markétku po hlávke. Niečo si rozprávali a zazdalo sa mi, že sa obe úchytkom pozreli na mňa. Ale možno len zdanie...Stará žena sa mi obrátila chrbtom a odchádzala, zatiaľ, čo Markétka stála uprostred širokej lúky a obzerala sa. Potom zdvihla hlavu a pozrela na mňa. S úsmevom. Dvihla ruku a mávala mi. Niečo sa snažila povedať, zmraštila som tvár a tak začala kričať. Nepočula som nič. Jej tvárička sčervenela od námahy. Lenže vo víchrici aj tichu dlane som nezachytila ani slovíčko. Markétka sa tomu začala smiať. Lenže ja som ticho plakala. Mávala mi. Odtiahla som tvár a zavrela oči. Kedy prídeš? Kedy sa vrátiš Markétka? Čo robíš v mihotavom svetle v mojich dlaniach?
Neustále som pozorovala Markétu, malé deti, všetkých ľudí a rozkvitajúcu pučiacu jar v mojich dlaniach. Strnula som vždy, keď svetlo zablikalo a zhaslo, lenže ihneď nato sa opäť v dlaniach objavilo a rozžiarilo sa. Sedela som na zemi, uprostred zlovestnej víchrice, kdesi v pustej zemi, nehostinnej, nepriateľskej. Tam v diaľke niekde stojí naša chatrč. Tam niekde stratená moja matka zavíja. Zdvihla som sa po krátkom premýšľaní zo zeme a kráčala slepo s rukami pritisnutými k hrudi. Zastavovala som sa a upokojovala prepukajúce zúfalstvo, či svetlo náhodou nezmizlo nastálo. V tme a víriacom prachu nebolo vidno nič. Ako dlho budem blúdiť? A blúdim vôbec? Idem správnym smerom? Potkýnala som sa o hrbolce trčiace z tvrdej zeme, vietor mi lepil šaty na telo, sveter sa roztváral a nechal mráz obkusovať moje strnulé údy. Ale kráčala som ďalej, aj napriek tomu, že silný vietor mi podlamoval nohy, klesala som k zemi, udierala si kolená, kamienky mi vrážali do tela a oškierali lakte, v očiach prach a slzy, plný nos a rozkašľané ústa, vlasy ako drôty, lenže dlane a prsty chránili mi na hrudi svetlo. Kým som neprišla k našej chatrči. Dúfala som, že je naša. V tomto nečase by sa každá podobala každej. Schody som ledva zvládla vyjsť, oprela sa o dvere a zakričala na matku. A znova. Pokúsila som sa pohýbať kľučkou. Všetko bez pohybu, akoby zmrazené. Matka! Matka!
Ale vnútri ticho, ani šramot, hluk, lomoz, nič. Hlas žiaden. Zaprela som sa do dverí a vpadla dovnútra. Dvere rýchlo späť zavrela. Svetlo nezhaslo. Bez premýšľania som pribehla k posteli a na doteraz pre mňa neexistujúcu matku som skríkla s nadšením – matka, pozri! A natrčila som jej priamo do tváre svoje dlane a jemne ich roztvorila. Strnulé oči mojej matky sa však nepohli.Nereagovala na moje volanie. Jej oči boli bez života, mŕtve. Ležala nevládne na posteli a z jej úst vychádzalo intenzívne ostré chrčanie, chrápanie, hlboké vydychovanie, z kútika úst jej visel jazyk dlhý až po kľúčnu kosť. Dlane som už mala úplne roztvorené, svetielko sa mi vznášalo a mihotalo sa pred jej očami. Matka zrazu otvorila ústa dokorán a svetlo zožrala.Zdesená som odskočila a kričala o pomoc. Chrapčanie pokračovalo, oči sa ani nepohli. Ostávali strnulé a otvorené dokorán. Matka len nepatrne pohla hlavou tak, aby jedným smerom sa dívajúce oči boli namierené mojím smerom. Takto mi do celého tela začala stúpať hrôza. Výkrik zdesenia, strachu a šialenej paniky sa mi dral do hrdla. Čo ak do domu vstúpila obávaná vlčica, pred ktorou tak matka zavýjala, a zožrala ju? Čo ak je to ako v tej rozprávke? A teraz zhltla aj moje svetlo, jar, Markétku!
Nedokážem to. Zo šuplíka som vytiahla veľký nôž. Nedokážem rozpárať svojej matke brucho a vytiahnuť ju aj svetlo zo žalúdka. Odkryla som paplón, vyhrnula matke oblečenie. Veď to nie je v skutočnosti moja matka. Je to iba krutá vlčica. Žerúca všetko. Možno v jej žalúdku bude celá zabitá jar, budú tam domy, stromy, zeleň, bude tam všetko, čo som videla v svetle. Bude tam moja matka a bude milovať aj Markétku aj mňa. Bude tam stará žena v šatkách a jazero a potok a deti, veľa detí a veľa smiechu a veľa farieb. A tak som švihom bodla. Bodla som ju rovno doprostred brucha. Z tela jej trčala iba rukoväť noža, z diery sa valila krv. Musím dokončiť, čo som začala, šepkali si moje ústa. Dotkla som sa noža, pohladila rukou zakrvavené brucho a začala som rezať a bodať. Tieklo mi z nosa aj z očí. Krv striekala a špinila telo matky, posteľ, mňa, na podlahe rástla tmavá mláka. Keď už som prestávala zvládať, nôž som odhodila na zem a zaborila ruky do matkinho rozpáraného brucha, alebo do brucha spiacej vlčice. Roztvorila som ho, aj napriek tomu, že krv mi striekala do tváre.
A niečo som zazrela. Lenže ihneď to zakryla valiaca sa krv. Strčila som jej ruku dovnútra až po lakeť. Ach.... strčila som do nej druhú ruku. Vidím to, vidím. Je niekde tam, je to všetko niekde tam. Strčila som do nej hlavu, zadržala dych, vchádzala som do nej celá.Vhupla som do krvavého mora, do rozrytých, rozrezaných, rozdriapaných vnútorností. Niečo tu plávalo. Všade navôkol. Šarlátové steny, bordová tma, ticho. Schytila som okolo plávajúce brvno a plavila sa až niekde na breh. Ak ho nájdem. A našla som. Všetko tu bolo mazľavé, lepkavé, krv sa na niektorých miestach zrážala, tuhla. Malé červy sa tu plazili, vyzerali ako spojené bublinky, zvratky, vybuchovali a potierali svojimi telami steny. Rástli tu stromy, červené a pokrivené, bolestivo sa naťahujúce kamsi do bokov, akoby ich vysoký strop obmedzoval v raste, akoby ich stláčal k zemi a kdesi na bokoch stromov malo byť niečo, čoho jediného sa dalo chytiť a zachrániť. Haluze stromov boli široko rozvetvené a pripomínali tepny a žily s ich ramenami a vlásočnicami. Aj po nich sa plazili malé červy a svojimi explodovanými telíčkami vytvárali na nich povlak. Kráčala som pomedzi poohýbané stromy. V korunách niektorých pulzovali vaky vnútorných orgánov. Mala by som nájsť žalúdok. Tam je všetko uväznené. Odtiaľ treba oslobodzovať. Vaky boli mazľavé. Rozšliapla som jedného červa, druhého, tretieho. Začali sa ku mne zliezať, spoznali nepriateľský element, votrelca, čo tu nemá čo robiť. Vybuchovali aj na mne a zanechávali na mne slizkú hmotu, ktorá ma začínala pomaly obaľovať. Nedala sa zotrieť, počala som sa utekať. Obzerala som si stromy a hľadala žalúdok. Až som napokon zastala v údive. Predo mnou sa týčil strom v tvare našej chalupy. Chatrče so schodíkmi. Potácala som sa k nemu, sliz mi začal zlepovať oči. Ťažko sa mi dýchalo, chcelo sa mi zutekať, odísť, vyjsť z tohto tela. Vyšla som po schodoch a so zatajeným dychom, stiahnutým žalúdkom zaklopala na vráta.
Vnútri sa však nič neozývalo. Schmatla som kľučku a trhla dverami. Nič. Oprela som sa do dverí a zrazu som vpadla dovnútra a na zem. Vnútro sa navlas podobalo nášmu domu. Jediná obývaná miestnosť. Ošarpaný nábytok rozožratý červotočmi o trocha viac ako v skutočnosti. A na posteli ležala moja matka. Matka... Dívala sa von oknom. Zakrytá až po uši. Obrátila sa ku mne, ale jej pohľad smeroval cezo mňa. Mala som však pocit, že moju prítomnosť zaregistrovala, lenže akoby čakala, že za mnou vojde aj Markétka. Dvere ostali otvorené, rozhostilo sa ticho, rušené iba pukajúcimi červami. Sliz aj tu obalil všetko, aj moju matku na posteli. Pokrýval jej tvár, hrubý povlak mala aj na očiach. Matka, vidíš ma? Pristúpila som k jej posteli. Nedívala sa na mňa, sledovala otvorené dvere. Prisunula som si stoličku a posadila sa. V košiku od ženy obalenej šatkami spočívali moje dve ihlice a načatý svetrík. Možno sú spolu s Markétkou kdesi vonku a hrajú sa s deťmi. Vyšla som za náš dom, zotierajúc si sliz z očí. Bola som nútená dýchať ústami, lebo nos bol úplne zapchatý. Lenže tým som si do tela vpúšťala všetky plyny a pachy, ktorými to tu celé smrdelo. Dusila som sa, vykašliavala hlieny. Za domom stála veľká stena. Tu sa všetko končilo. Už nebola žiadna cesta ďalej, bola to slepá ulička. Pritisla som ucho k stene týčiacej sa do výšky. Začula som tlkot. Nechtami som driapala a vnárala sa do mäsovitej hmoty. Lenže za hmotou bola ďalšia hmota, ďalšia vrstva pulzujúcej steny. Tlkot vydávala samotná stena, nič za ňou. Úzke šľachy, uzly svalov, klzký maz a tuk, blanové povrchy.
Pristúpila som k svojej matke. Už sa na matku ani nepodobala. Bola to jedna veľká slizovitá ulita a kdesi v nej moja matka. Vzala som si ulitu na plecia, zohla pod ňou chrbát a utekala k moru krvi, nech sa nezmením na ulitu aj ja. Pri behu som sa ešte obzerala, či niekde nezazriem svoje svetlo, alebo aspoň Markétku. Ale na stromy padala tma. Vypĺňala priestor, vytesňovala sýto červenú a menila ju na hrozivú temnú bordovú hltajúcu všetky tvary a meniacu priestor na jednu masu plniacu sa krvou. Zmizol mi dom z obzoru, mizli stromy pripomínajúce žily a tepny, mizli šarlátové steny. Napokon som skočila s ulitou do krvi a čľapkala sa neviem kam. Nevedela som, ako vyjsť z tohto tela. Držala som sa však ulity ako kliešť. Lenže ulita bola strašne ťažká. Keď sa ponorila táto, ponárala som sa s ňou a moje pľúca sa plnili krvou, ktorú som nestíhala vykašliavať.
Napokon som si uvedomila, že mi hlava trčí z rozrezaného tela von. Vytiahla som i ruky a snažila sa vyštverať. Schmatla som ulitu a vyhodila ju z tela von. Capla na podlahu. Vedľa som padla aj ja. Obe špinavé od krvi a hlienu, zvyšky rozsekaných vnútorností a červov na oblečení. Vstala som, vzala vedro a vyšla von do víchrice po vodu zo studne. Musela som vyumývať celý dom postriekaný krvou. Jemne som špongiou umyla aj ulitu. Matkine telo či telo vlčice som vyvliekla a za domom, tam kde sa všetko končí, som vykopala jamu a matku do nej zahrabala. Hrob som poobkladala kusmi kameňa, dreva, starého železa, tým, čo sa ešte v tejto mŕtvej zemi našlo. Ulitu som uložila do postele a v izbe som zakúrila, ulitu pozakrývala matkiným paplónom. Posadila som sa na svoje miesto, svoju stoličku, vedľa ktorej na zemi spočíval košík od starej ženy pokrytej šatkami s mojimi ihlicami a rozrobeným svetrom. Pustila som sa do pletenia. Bude to svetrík pre moju matku. Viem, že tam v ulite je a viem, že tam určite bude niekde aj svetlo s mojou Markétkou a deťmi a dedinou a stromami a domami a jarou a zeleňou a vôňami. Musím ich len vyčkať. Kým ulita dozrie a začne pukať.
