Na ceste. Dlhá pláň, biela, svetlá, žiarivá, oslepujúca. Pár stromov. A na vrchole jedného z nich, nenápadne posedáva malý vtáčik. Mrzne, no ani sa nepohne. Nevzlietne, nenašuchorí svoje perie, len sedí a pomaly zomiera, mrznú mu údy, zobáčik sa neotvára. Vtáčik zmrzol, zmenil sa na tuhý ľad, nespadol však na zem, jeho telo ostalo nepochované na najvyššej vetve jedného zo stromov.
Aj ostatné vetvičky poobsádzali malé vtáčiky, všetky do jedného počas tuhej studenej zimy pomrzli, poprimŕzali k jednotlivým vetvám. Zima sa však blíži ku koncu, nastáva jar, vychádza slnce, rastie tráva, zem oteplieva. A tak postupne každý malý vtáčik zrazu mohutnie, ľad puká, krídla sa roztvárajú, vtáky letia, dvíhajú sa k výšinám. Ožívajú kŕdle.
Len ten jeden na najvyššej vetve jedného stromu ostáva sedieť, stále zmrznutý, neživý, stále ľad. Ostáva na tej vetve s touto zrastený, očká, zobáčik zavreté, krídla uložené, nikdy ich už nepoužije. Ostáva tak počas leta, počas jesene. Nepadá, pokiaľ samotný strom nepadne.
