Mala som pred sebou položený zošit. Žltý zošit. Na prázdnom stole. Ležal tam jediný a sám. A ja som ho nevidela.
Potrebovala som ho. Súrne som si doň chcela niečo zapísať. Jeden úžasný zážitok z dňa. Dni bývajú všedné a šedé, ale to predsa každý vie. Že automaticky vykonáva isté činnosti. Že prejde poobedie a že slnko zájde za kadejaký mrak. Potom možno zafúka vietor a mačku prejde auto. Bezútešné. A tak, keď sa stane nejaký úžasný zážitok, niečo výnimočné ako mne, niečo, čo príde ako blesk z jasného neba, tak si to treba zapamätať, aby sme mali na čo spomínať, nech nás niečo drží, nech si cez tieto body pamätáme priebeh života, čo čas zamrzne do spomienky. Hľadala som svoj žltý zošit, nech si doň zapíšem svoj zážitok.
Hľadala som ho po celom svojom veľkom prázdnom stole, ale nemohla som ho nájsť. Veď stôl nie je vôbec zaprataný, je čistý a nič na ňom neleží. Kde ten žltý zošit môže byť? Viem, že som ho naposledy videla a nechala na tomto stole.
Keďže som však na ňom žiaden zošit nevidela, zavrela som oči a začala som hmatať rukami. Prstami som prechádzala po celom stole, hladila som ho a hmatom prosila, žiadala, žialila, pýtala sa – kde mi ukrývaš môj žltý zošit? Ale nič som nenahmatala.
Chytila ma nervozita, agresia. Treskla som do stola raz, treskla druhýkrát, buchnátovala som ho a vyhrážala sa.
Potom som prisunula k stolu svoj nos. S tuho privretými viečkami a rukami navzájom sa zvierajúcimi a ukrytými za chrbtom som čuchala po celom prázdnom, bielobou žiariacom stole. Stôl je čistý. Vyčistený. Bez farby. Má svoj pach. A môj žltý zošit má svoj papierový zápach. Zápach pera pravidelne zapisujúceho spomienky, názory, zážitky, pohľady, pocity, úvahy, idey, rozhovory, príbehy... Starý papier po rohoch zožltnutý žltého zošita. Sýto-žltá.
Lenže nič som necítila. Z nosa mi pri tej sústredenej snahe začalo tiecť, určite som stôl pokvapkala vlastným soplom.
A čo zvuky? Šuštiace zaplnené stránky? Žltý zošit musí mať predsa iný tón ako stôl, inou, vlastnou hlučnosťou spočíva na stole a stôl sa ho dotýka istým stupňom vrzgotu. Možno začujem hluk svojho zošita! Pritisla som ucho ku stolu a prechádzala po ňom. Snažila som sa zachytiť čo i len najmenší šuchot. Avšak jediné, čo môj sluch rušilo, bolo šúchanie vlastného ucha o povrch stola. A keď som sa trocha oddialila, počula som len nič.
Tak som napokon vyplazila jazyk a stôl sa počala oblizovať. Chuťové poháriky registrovali čistotu a bielobu stola, povrch ma jemne šteklil, hladký a leštený, lenže... zošita nikde.
Od zúrivosti som sa nadýchla, otvorila oči, ruky zaťala v päsť a celou silou treskla do stola. Z úst mi vyšla priehrsť nadávok.
Kde? Kde je môj žltý zošit???
A bol tu. Ležal na stole. Spočíval pokojne na stole. Svojou veľkosťou pokrýval takmer polovicu stola.
Vzala som ho nadšene a s úľavou a slzami v očiach do rúk, otvorila ho, zapla si pero a pripravila sa písať.
Lenže zážitok mi vyprchal z mysle.
O chvíľu začali horieť okná. Apaticky som vyšla von zo dverí.
