Prečo si (ne)adoptovať dieťa

Nedávno som si, počas nedeľnej prechádzky nechtiac vypočul vyjadrenie jednej „mamičky"- teda ak sa dá tak nazvať, na adresu svojho, teda jej adoptovaného synčeka. No nebolo to kto vie čo, nieže by som počúval cudzie rozhovory, ale počas prechádzania okolo ich domu sa to nedalo nepočuť, nakoľko to bolo v poriadnom kriku. Veľmi ma prekvapilo aké vyjadrovanie má daná žena v jej rokoch. Nemilé a vulgárne slová, krčmového typu „dedinských chlapov sediacich pri pive a poldeci tvrdého" sa môžu skryť. A to daný chlapček má niečo málo cez tri roky! Ak mám adoptované dieťa rád, tak mu nebudem vykrikovať pôvod jeho rodičov a pomery, z ktorých pochádza, ale budem teda aspoň si myslím, že by som mal mať dieťa rád ako svoje! Prečo si ho potom s manželom adoptovali? Len za získanie prestíže a uznania okolia? Dieťa by malo vyrastať v láskyplnom prostredí, a nie v takomto „zlom ovzduší" ako to bude vyzerať za 10-15 rokov, keď bude chlapček dospievať a bude s ním lomcovať puberta? Potom ho jednoducho vyhodia z domu a budú mať pokoj? Ak to má byť takto , tak si ho nemuseli ani adoptovať, a mohli ho nechať v detskom domove, kde by mu bolo podstatne lepšie a pri troche šťastia by si ho adoptovali lepší rodičia. Adopcia predsa nie je vec jedného týždňa, a keď ma po nejakom čase dieťa omrzí, tak mu to dám aj patrične pocítiť a budem si na ňom vylievať svoje komplexy. Veď každé dieťa je darom od Boha, tak by si ich mal človek aj ako dar vážiť, a je jedno či dieťa vlastné, alebo adoptované.