V nasledujúcich dňoch Británia stupňovala svoj tlak na Rusko v nádeji, že sa jej podarí čo najviac oslabiť prezidenta Vladimíra Putina v predvolebnej kampani. To je možné označiť za podlosť a priame zasahovanie do vnútorných záležitostí druhého štátu. Ako sudca pozorne vnímam všetky dostupné informácie a infantilné argumenty typu ''veď keď nie Rusi, tak kto iný to bol?'';. Neviem si predstaviť, že by som ja niekoho odsúdil bez dôkazov, alebo ignoroval zásadu prezumpcie neviny. V justícii takýto postup predstavuje totálne zlyhanie spravodlivosti. Analogicky je potrebné posudzovať aj právne a diplomatické kroky v medzinárodných vzťahoch. Lenže v tomto prípade sa ukázalo, že nejde o dôkazy, ide o politiku postavenú na lži. Preto je aj britský plán odsúdený na neúspech.
V samotnom prípade akoby sa jeho organizátori stále viac a viac zapletali. Vyšlo najavo, že deň pred útokom, bez akýchkoľvek zjavných dôvodov, pustili organizátori na internet a do sociálnych sietí Veľkej Británie informácie pre verejnosť o bývalom britskom špiónovi Skripaľovi, ktorý bol vydaný do Británie v roku 2010 v rámci vzájomnej výmeny zadržaných špiónov a ktorý si teraz žije pokojný život v anglickom Salisbury. Nič viac, iba takáto informácia. Je jasné, že táto informácia mala dostať meno Sergeja Skripaľa najprv do povedomia britskej verejnosti, aby následne po útoku obyvatelia vedeli o koho ide a venovali prípadu svoju pozornosť. Po útoku nasleduje nepochopiteľná neochota Británie postupovať podľa medzinárodných pravidiel Organizácie pre zákaz chemických zbraní, neochota poskytnúť Rusku akékoľvek informácie, neochota umožniť ruským diplomatom navštíviť postihnuté osoby v nemocnici, žiadne informácie o tom, kde sa nachádzajú, neochota spolupracovať s Ruskom na vyšetrení útoku. Na druhej strane prichádza masívny nátlak Británie na krajiny Európskej únie, aby sa pridali k Veľkej Británii a tiež označili Rusko za vinníka. Som presvedčený, že tieto krajiny boli zaskočené náhlou a čudnou požiadavkou Británie, ktorú podporili bezvýhradne najmä USA. A tu sa musel každý rozhodovať podľa stupňa svojej závislosti, podľa miery svojho strachu pred "vrchnosťou". V justícii by som to nazval ovplyvňovanie účastníkov konania, nahrádzanie dôkaznej núdze zvyšovaním hlasu, snahou prekričať túto holú pravdu. Ak sa nepodarilo Rusko izolovať, rozhodli sa pospomínať všetko, čo už niekedy proti nemu vymysleli. Napríklad otrávenie Alexandra Litvinenka rádioaktívnym polóniom v roku 2006, hneď na to prípad Borisa Berezovského, ktorý záhadne spáchal samovraždu v čase, keď čakal na rozhodnutie prezidenta Putina o možnosti vrátiť sa do Ruska, potom ďalšia vražda ruského občana Nikolaja Gluškova blízkeho Berezovskému, ktorý vždy spochybňoval, že by sa v roku 2013 Berezovskij sám obesil. Mimochodom aj otec pána Litvinenka verejne vystúpil a povedal, že je jednoznačne presvedčený, že útok na jeho syna spáchali britské a iné tajné služby. Ale Británia začala prezentovať aj ďalšie údajné nepriateľské aktivity Ruska, ktorých koniec momentálne ani nevidno.
Británia si neuvedomuje, ako naivne pôsobí jej snaha presviedčať svoju a svetovú verejnosť, že Rusko, ktoré malo tesne pred prezidentskými voľbami a ktoré pripravuje majstrovstvá sveta vo futbale sa pokúsilo otráviť bývalého britského špióna, ktorého ruská kontrarozviedka odhalila, zatkla, vypočula, odsúdila, ktorý si odsedel niekoľko rokov v ruskom väzení a ktorý bol ako nepotrebný neskôr vymenený v rámci vzájomnej dohody o výmene takýchto osôb a vydaný spať do Británie do "starostlivosti" britskej tajnej služby. Pritom od jeho vydania uplynulo okolo osem rokov. A nakoniec samotný spôsob útoku je nezmyslom. Je to predstavenie zinscenované pre verejnosť, aby sa dosiahol efekt čo najväčšieho pobúrenia a strachu. Už chýbalo len to, aby sa na mieste činu našiel ruský pas nejakého agenta. Tak to predsa pripravili pri teroristických útokoch v iných krajinách. Teroristi majú taký "nešťastný zlozvyk", že im vždy na mieste činu vypadne ich pas.
Je tu samozrejme mnoho ďalších faktov, ktoré do britského scenára jednoducho nezapadajú. Fakt, že Rusko splnilo všetky svoje medzinárodné záväzky a zničilo k 28. septembru 2017 pod medzinárodnou kontrolou všetky svoje chemické zbrane a nové už nevyvíja, že západné mocnosti tak dodnes neurobili, že v Británii, neďaleko miesta činu pracuje chemické laboratórium, ktoré je známe chemickými pokusmi na ľuďoch a pravdepodobne vyrába takéto zbrane napriek svetovému zákazu chemických zbraní dodnes, že aj USA a ďalšie krajiny západu stále majú svoje výrobne a zásoby chemických zbraní, fakt, že Teresa May ihneď na začiatku vyhlásila, že ide o látku s názvom "Novičok", čo by bez riadnej vzorky, ktorú tak museli mať k dispozícii, inak nebolo možné potvrdiť, fakt, že ak by bola použitá chemická bojová látka, všetko živé v istom okruhu by bolo už mŕtve, fakt, že dcéra Júlia sa už pritom údajne uzdravuje, čo to znamená, že buď nebola látka na ňu použitá, alebo dostala ihneď po útoku účinnú protilátku, teda britské orgány museli mať celú akciu dobre pripravenú, ak vedeli akú protilátku majú použiť. Podivne pôsobia snímky z miesta činu, kde niektoré osoby sú v ochranných oblekoch a vedľa nich stoja iné osoby bez akejkoľvek ochrany, tvrdenie, že látka bola na kľučke domu, pričom nikto sa neotrávil, iba oni a jeden policajt, ktorý už je v poriadku, časté zmeny tvrdení čím boli ľudia otrávení a ako a kde sa útok odohral, hoci všade sú prítomné kamery, neschopnosť predstaviť hodnovernú hypotézu v akej forme bola chemická bojová látka dopravená do Británie, údajne si ju obete preniesli v kufroch vo forme prášku, teda plyn vo forme prášku, neuveriteľné, fakt, že Scotland Yard hovorí, že vyšetrovanie čo sa vlastne stalo a ako, si vyžiada niekoľko mesiacov, ale Teresa May už od prvej chvíle presne vie, kto je vinný a podobne. V tom čase mal prezident Putin prirodzený záujem na pokojnom priebehu kampane a volieb. Ak by prezident Putin následkom tejto provokácie získal iba málo hlasov alebo by dokonca bolo potrebné druhé kolo prezidentských volieb, organizátori tejto provokácie by to považovali za svoj úspech a bolo by im úplne jedno, čo si kto o tom myslí. Cieľ by bol dosiahnutý. Viem si predstaviť pocity organizátorov, keď boli zverejnené výsledky prezidentských volieb v Rusku. Zrazu zistili, že lož má krátke nohy a oni ak chcú zachovať svoju tvár musia klamať ďalej, pretože priznanie pravdy nikdy nebolo súčasťou ich plánov. Západ sa takto snaží aspoň čiastočne eliminovať obrovskú podporu a dôveru ľudí, ktorú občania Ruska prejavili prezidentovi Putinovi, čo predstavuje veľmi silný mandát a potenciál pre pokračujúci rast Ruskej federácie na domácom a zahraničnom poli.
Absurdné tvrdenie ministra zahraničných vecí Veľkej Británie Borisa Johnsona, že na útok dal priamy príkaz prezident Putin, pôsobí veľmi nesolídne. Tento istý minister tvrdí, že Rusi chcú zneužiť majstrovstvá sveta vo futbale ako nacistické Nemecko na svoju prezentáciu, pričom celé britské futbalové mužstvo v Berlíne v roku 1938 ''hailovalo" na počesť Hitlera a britská oficiálna delegácia sa skladala z vysoko postavených politikov. To je iba potvrdením jednoduchosti jeho ducha, úplnej absencie jeho vlastnej dôstojnosti, absencie akejkoľvek zodpovednosti v pozícii predstaviteľa jadrovej mocnosti a krátkozrakosti predstaviteľov súčasnej Británie vo svetovej politike.
Niekedy mám dojem, akoby Veľkej Británii dochádzal dych, zrieka sa európskej integrácie a ponára sa stále viac pod vodu. Klamať sa nemá. To nie je spravodlivé voči britským občanom, deformuje to pohľad na Veľkú Britániu ako na potenciálneho dôveryhodného partnera v medzinárodných vzťahoch a pôsobí to veľmi smutne. Ak sa na začiatku v rozprávkach pre deti hovorí, ''Bolo raz jedno kráľovstvo...'', potom rozprávka ďalej pokračuje a skončí sa dobre, tento postup Británie znie naopak smutne ako nenávratný koniec jedného voľakedy možno usporiadaného kráľovstva.
