V roku 2013 odvysielala americká stanica HBO seriál s názvom „The Bridge“. Film bol nakrútený podľa originálnej predlohy švédsko-dánskeho seriálu s rovnakým názvom, ktorého príbehy s kriminálnymi zápletkami sú zasadené do prostredia mosta Öresund, ktorý spája Švédsko a Dánsko. Každopádne, hollywoodske remaky nebývajú najlepšie, mňa ale tento zaujal z rôznych dôvodov. Americký seriál sa odohráva medzi mestom El Paso v Texase a mestom Juárez v Mexiku. Téma tohto remaku sa od tej švédskej trochu odchyľuje, hlavne v druhej sérii, a zaoberá sa poväčšine tematikou únosov a vrážd mexických mladých dievčat a žien. Tieto dve mestá a dva štáty rozdeľuje most Bridge of the Americas cez rieku Rio Grande. Už od deväťdesiatych rokov minulého storočia je mexické mesto Juárez notoricky známe tým, že tu mizne mnoho mladých žien a dievčat. Väčšina týchto zmiznutí je neobjasnených. V mnohých prípadoch sa našli telá v okolí samotného mesta Juárez či v Chihuahuan desert, čiže v púšti Chihuahuan. Polícia a mexická vláda väčšinu týchto únosov a vrážd neskúma, hoci ide o vysoké počty.
Mesto Juárez je jedným z najväčších miest v Mexiku, nachádzajú sa tu medzinárodné firmy, ľudia sem chodia za prácou, kultúrou a umením. Každý deň prejde mostom množstvo ľudí. Keď som minulý rok cestovala po Spojených štátoch a cez El Paso v Texase, dozvedela som sa, že Juárez sa nachádza iba cez most ponad rieku a v pohode sa dá navštíviť, rozhodla som sa preskúmať situáciu. Google mi vyhodil veľmi rozdielne informácie – jedna internetová stránka tvrdila, že mesto je veľmi bezpečné, druhý zdroj vravel opak. Avšak, boli sme štyria a žena na recepcii v moteli v El Pase nás uistila, že to nie je nebezpečné, len nech si proste dávame pozor a nech sa držíme pri ľuďoch. Očividne sme sa veľmi podobali na turistov. Hoci moji priatelia sú tmavšej pleti, ja mám svetlé vlasy, modré oči a na cestách nosím so sebou fotoaparát Canon.
V americkom meste El Paso počujete španielčinu vyslovene na každom rohu a takisto vplyv Mexika na mesto je tu obrovský. Od reštaurácií, po kultúru či architektúru. Mexičanov je tu veľké percento. Mesto je multikultúrne a zaujímavé. Prejsť cez most ponad Rio Grande bola veľmi živá skúsenosť, ktorú si budem pamätať celý život. Už len americké colné hranice sú odlišné od tých mexických. Americké sú povoľnejšie, na mexických vás viac skúmajú a pýtajú sa vás otázky. Je veľká výhoda, že hovorím po španielsky, možno aj to, že s Mexičanmi mám dlhoročné skúsenosti z práce. Mala som z Mexika priateľov a bola som v tejto krajine aj na dovolenke. Toto bolo ale celkom iné Mexiko. Prejsť cez most je skúsenosť, ktorá sa vám dostane pod kožu. El Paso sa s Juárez porovnať nedá. Od začiatku je tu cítiť nižšiu životnú úroveň, miestami chudobu. Hustlers sú tu na každom rohu, od tých milších po drzých šmelinárov, ktorí sa vám za každú cenu snažia ponúkať svoje „produkty“ a musíte byť voči nim agresívni, inak sa ich nezbavíte. Keď prejdete mostom cez Rio Grande, zbadáte povestnú wall, teda múr, ktorý rozdeľuje USA a Mexiko. Vidieť tento múr je naozaj zaujímavá skúsenosť, keďže ako obyvateľka USA som veľa počúvala o jeho stavbe. Mnoho ľudí túto stavbu Trumpovi zazlieva a nesúhlasia s ním, ale sú aj ľudia, ktorí s ním súhlasia kvôli nelegálnej imigrácii. Faktom je, že v púšťach na rozhraní Mexika a USA každoročne zahynuli aspoň stovky ľudí v snahe dostať sa na druhú stranu.
Keď prejdete mostom, postupujete dlhou ulicou Avenida Benito Juárez. Je tu celkom iná atmosféra. Takisto vôňa je tu iná ako na americkej strane mosta. Väčšie a skromné reštaurácie vám ponúkajú mexické jedlo a drinky. Rozhodli sme sa zájsť do malej reštaurácie, v ktorej sa nachádzali aj americkí turisti a jeden z čašníkov nám tvrdil, že majú najlepšie tacos v meste. Rozhodli sme sa teda vyskúšať. Asi trikrát som sa spýtala usmievavého staršieho pána, či nie sú korenisté, po tretíkrát pán zažmúril oči a povedal, že iba veľmi málo. Potom, keď som zahryzla do kuracieho taca so zeleninou a vyhŕkli mi slzy z očí, hneď mi došlo, že pojem korenisté znamená niečo iné v Mexiku a USA. Pán tomu nerozumel a aj sa na tom pozabával. Vytvoril a naservíroval mi tacos, ktoré boli úplne bez korenia. Dala som mu prepitné, za ktoré bol veľmi povďačný.
Ako sme postupovali dole ulicou, zvedavo sme sa zastavovali pred rôznymi zaujímavými miestami, ako zvláštne grafity či monumenty. Reštaurácie a podniky sa nás snažili zlákať čo najnižšou cenou a fajn kvalitou jedla či pitia, dobrou hudbou a zábavou. Jasné, že sme sa od všetkých týchto ľudí držali čo najďalej. Dá sa ale povedať, že tunajší sú tu do určitej miery zvyknutí na cudzincov a niektorí z nich sa vám prihovárajú v angličtine. Aj tak bolo potrebné zachovať si určitý odstup. Cítili sme na sebe veľa pohľadov, mnoho nehostinných, ale aj tých zvedavých či sympatických. Mladé dievčatá a ženy si vás tiež obzerali zvedavo (možno až závistlivo). Spočiatku som si tieto pohľady nechcela pripustiť, ale neskôr som si uvedomila, ako všetko so všetkým súvisí a ako sa tunajší životný štýl podobá iným chudobným krajinám – ľudia by sa radi z krajiny dostali preč.
Námestie a majestátna katedrála bol posledný bod našej cesty, po ktorom sme sa otočili a postupne sa pobrali hore ulicou. Možno to spôsobili filmy, možno poznanie toho, že toto mesto, hoci nám bolo povedané, že sa dá navštíviť bez rizika, bolo predsa len nebezpečné. Inštinkt je inštinkt a my sme sa začali zberať k mostu. Medzitým som sledovala ľudí, ktorí si vychutnávajú pekný slnečný deň, ako napríklad starček sediaci na lavičke, čističi topánok, predavači v stánkoch a zas a znova – hustlers. Deti, ktoré sa hrali pri mamách, ktoré sa veselo rozprávali. Potom mi pohľad padol na jednoduchú mladú ženu, pekne oblečenú, ktorá v týchto popoludňajších hodinách pravdepodobne prichádzala z práce domov. V tom momente som si spomenula na článok, ktorý som o tomto meste pred rokmi čítala, filmy, ktoré som na túto tému videla, a napadne mi množstvo príbehov o ženách, ktoré boli unesené a nikto ich viac nevidel. Či na nájdené telá žien niekde na okraji mesta v púšti. Vtedy ma premkne akýsi smútok, ani neviem prečo, ale zrazu je to všetko také reálne a z ničoho nič si so ženou vymením úsmev. Na ceste späť zbadáme na moste veľký kríž, ktorý je tu postavený na počesť týchto zmiznutých obetí. Názov vraví: „Ni una más“, zo španielčiny preložené „Už ani jedna“. Keď prejdeme mostom na druhú stranu, cítim sa istejšie ale určite obohatená novými skúsenosťami.
