V minútových frekvenciách k nám prichádzajú správy od novinárov nachádzajúcich sa na bojových územiach, vyjadrenia politikov a predstaviteľov medzinárodných aj vnútroštátnych subjektov, výzvy od mimovládnych organizácií, analýzy a predpovede vývoja od odborníkov z oblastí medzinárodného práva, ekonómie, či obrany, svedectvá priamych účastníkov bojov, ale aj od obyvateľov miest z území, na ktorých sa bojuje. Nebudem sa preto rozpisovať o niečom, o čom vedia iní (nie len napísať) lepšie.
Dnes som čítala na webe krátku informáciu o tom, že v českých školách zaznamenali prejavy nenávisti voči ruským deťom. U nás sme zase posledné týždne svedkami, ako si niektorí politici a politickí sympatizanti nadávajú do zradcov národa, často krát s doloženou adresou a telefónnym číslom, aby si tú ktorú obeť štvavej kampane mohli ľudia, ktorí sa cítia byť dotknutí nájsť a „vybaviť si s ňou účty tvárou v tvár“.
Pogromy boli súčasťou každej vojny. Lenže v tomto prípade by bolo lepšie, keby sa dejiny neopakovali. Novinári, analytici, politické elity, či komentátori verejného diania sa k situácii vyjadrujú, majú to takpovediac v náplni svojej práce. Mám pochopenie dokonca aj preto, keď niekto z nich vyjadrí svoj subjektívny názor, svoju osobnú preferenciu. Dnes už totiž verejná objednávka nestojí len na dopyte po sterilných, faktických informáciách. Chceme vedieť, kto si čo myslí. Rozumiem aj tomu, keď bežní ľudia majú svoj názor a verejne ho prezentujú, je to právo každého slobodného človeka v demokratickej, občianskej spoločnosti. Nakoniec, ja to robievam tiež. Čo ale považujem za neprijateľné, je strata elementárnej slušnosti, šírenie nenávistných statusov na internete, ktoré sa môže rýchlo a ľahko dostať do fyzického priestoru. Nechcem, aby sa zo Slovenska stalo miesto „piskotu, postrkov a ukazovákov namierených na tých, ktorí sa nám jednoducho nepáčia“. To sme tu už tiež zažili a neradno sa k tomu vracať. Z mojej strany preto len krátka, ale vážna a úprimná výzva nám všetkým spoluobčanom, bez ohľadu na to, aký máme politický názor, alebo na ktorej strane „barikády“ stojíme...
Nesúďme, buďme solidárni. Buďme solidárni ku obetiam vojenskej agresie na Ukrajine bez rozdielu. Majme na pamäti, že medzi civilnými obeťami nemusia byť len občania ukrajinskej národnosti. Môžu to byť Rusi, ktorí nesúhlasia s oficiálnou politikou Kremľu, ale aj takí, ktorí súhlasia. A „obojakí“ sa určite nájdu aj medzi samotnými Ukrajincami. Na území Ukrajiny sa nachádzajú aj občania iných štátov, mimochodom aj zo Slovenska. Na strane obetí vojenskej agresie môžu byť ľudia s rozličnými politickými preferenciami, názormi, hodnotami. Nesúďme, lebo vojnu a utrpenie s ňou spojené si nezaslúži nikto. Buďme solidárni s obeťami nie podľa princípu subjektívneho výberu, ale podľa princípu princípov – ľudskosti!
Premeňme svoju solidaritu v činy. Urobme niečo! Prispejme v niektorej verejnej zbierke na pomoc Ukrajine finančne, pomôžme materiálne, morálne, profesionálne – ak ste sociálny pracovník, zdravotník, psychológ, právnik, alebo si skrátka myslíte, že vaše vzdelanie, či profesia vie byť prínosná, neváhajte! Môžete pomáhať na diaľku, či na hraniciach, alebo prijať vo svojom dome utečenca. Skrátka, urobme niečo a nečakajme, že tak za nás spravia iní.
Motivujme k solidarite ostatných. Šírme myšlienky (výzvu) solidarity a pomoci ďalej, všetkými dostupnými kanálmi. Osobne, telefonicky, sociálnymi sieťami. Každý spôsob má svoje opodstatnenie a môže osloviť rôzne, a ďalšie skupiny ľudí.
Prečo byť solidárni ? Keď pre nič iné tak preto, že majme na pamäti, že to, čo sa deje teraz ľuďom na Ukrajine, sa môže stať kedykoľvek aj nám samým. Človek je zraniteľná bytosť. Mier, sloboda, domov, či materiálna dostatočnosť nie sú samozrejmými. Ale ak by nám tieto práva niekto odňal, aj my by sme dúfali, že k nám niekto bude solidárny a pomôže. Trebárs aj z druhej strany barikády.
