Roman je otec troch detí. Asi tri roky ich vychováva sám. Jeho žena ho opustila a založila si novú rodinu v inom meste. Najstarší, dvanásťročný syn mu pomáha so starostlivosťou o mladších súrodencov, no nejde to ľahko, keďže sám je ešte dieťaťom. Navyše, prostredný, osemročný syn je „tvrdým orieškom“ aj pre Romana. Má vážne problémy so správaním a v škole neprospieva. Najmladšie štvorročné dieťa je silno krátkozraké a na otcovu pomoc je odkázané takmer permanentne.
Každý z nás pozná vo svojom okolí aspoň jednu rodinu, kde deti vychováva len jeden rodič. Spravidla ide o slobodné, rozvedené, alebo ovdovené matky, prípadne ženy, ktorých partneri sú vo výkone trestu. V neposlednom rade, existujú aj muži jednorodičia, ako Roman v našom článku. Hoci je ich menej ako žien, neznamená to, že ich problémy sú menšie. Napriek tomu, že na Slovensku neexistuje presná evidencia jednorodičovských rodín, nezisková organizácia Jeden rodič predpokladá, že môže ísť až o 150 000 rodín!
Roman pracuje ako robotník vo fabrike v neďalekom meste. Okrem toho, že za prácou dochádza, pracuje v nepretržitej prevádzke a teda na zmeny – ranné, poobedné, aj nočné. Počas jeho neprítomnosti mu pri deťoch pomáhajú jeho rodičia, avšak pre ich vek a zlý zdravotný stav ide skôr o sporadickú výpomoc. Občas mu na deti dohliadnu susedia, alebo kamarát. Deťom tento „model fungovania“ nevyhovuje, ani neprospieva. Veľa času trávia na ulici, občas sa k niekomu „prilepia“ a získajú sladkosť, pozornosť, alebo aspoň pohladenie. Nakoniec, tak som ich spoznala aj ja. Je tiež zrejmé, že rodina má finančné problémy a že často čelí osočovaniu zo strany okolia.
Podľa už spomínanej neziskovej organizácie Jeden rodič žije v súčasnosti až ¼ detí na Slovensku v jednorodičovských domácnostiach. Až 40% takýchto domácností vykazuje existenčné problémy. Jednorodičia čelia ťažkostiam nájsť si vhodnú prácu, problémom s bývalými partnermi ohľadom výživného, či starostlivosti o deti, chudobe, sociálnemu vylúčeniu, permanentnému stresu prameniaceho z faktu, že rodič je na všetko sám. Kto teda pomôže Romanovi a ostatným jednorodičom dostať sa z bludného kruhu existenčného marazmu ?
Ak odmyslíme spontánnu pomoc láskavej pani predavačky, ktorá deťom do košíka prihodí aj tri horalky a zatiahne to z vlastnej peňaženky, potom existuje pomoc organizovaná a profesionálna. Tá je najmä v kompetencii štátu a samospráv, ale aj neziskových organizácií, ktoré aj v tomto prípade vypĺňajú dieru obecne nedostatkových služieb. Práve na nedostatok efektívnej a systémovej pomoci zo strany štátu a samospráv sa zvyknú jednorodičia sťažovať najviac.
Ak by mal Roman čas a potom ešte aj trpezlivosť pustiť sa do vybavovania úradnej pomoci, bolo by dobré, keby sa vopred oboznámil s rámcovou legislatívou, ktorá mu objasní jeho možnosti. Najprv by si otvoril Zákonník práce a Zákon o dani z príjmov, potom Zákon o rodine, Zákon o sociálnom poistení, Zákon o náhradnom výživnom, Zákon o pomoci v hmotnej núdzi, Zákon o sociálnych službách, a prípadne Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi – ak by sa v spletitej džungli zákonov, vyhlášok, práv a povinností nevedel sám zorientovať. Následne by obehol sociálny úsek mestského úradu, úrad práce sociálnych vecí a rodiny a to hneď na niekoľkých oddeleniach, ďalej sociálnu poisťovňu a možno aj súd v prípade výživného a exekútora v prípade náhradného výživného. Netreba zabúdať, že na Romanových pleciach sú lekári detí, detský psychológ, triedny učitelia v školách, pedagogicko-psychologická poradňa, logopéd a najmä jeho zamestnanie, ktoré zabezpečuje rodine chlieb každodenný. O starostlivosti o deti a domácnosť ani nehovoriac.
Pri jednorodičovstve stále platí, že veci sa riešia „prípad od prípadu“ a neexistuje jednotne nastavený systém pomoci. Napriek tomu, že každá rodina je špecifická, vo väčšine rodín v núdzi sa opakuje rovnaký vzorec navrstvených problémov. Preto si myslím, že táto oblasť by istú mieru zovšeobecnenia zvládla, najmä ak by to mohlo priniesť rýchle, komplexné a efektívne riešenia. Ako teda z kola von ? Žiaľ v našej spoločnosti je systematické znižovanie byrokratických úkonov stále veľká výzva. Popritom najmä v oblasti sociálnej politiky by prístup k informáciám, ako aj riešeniam mal byť najzrozumiteľnejší a najdostupnejší. Ide totiž o oblasť najcitlivejšiu, oblasť zdravia, bezpečia a existenčných potrieb a tie si spravidla vyžadujú bezodkladnosť riešení a nie postávanie na chodbách úradov a čakanie na vypršanie zákonných lehôt.
Po dlhších úvahách som sa rozhodla, že vyjdem zo svojej komfortnej zóny a ponúknem Romanovi pomoc. Ak ju príjme, môžeme sa spoločne prelúskať zákonmi aj návštevami úradov a hľadať riešenia na jeho problémy. Avšak, aj keby sme ich všetky vyriešili na jednotku s hviezdičkou, neprehltnem horkú slinu z pocitu, že štát sa opäť raz spoľahol, že veci sa vyriešia akosi samé...
