Prečo taký nadpis? Ani sama neviem, jednoducho ma to napadlo v posteli práve dnes, keď nemôžem spať a pozerala som na človeka, ktorého milujem ako kľudne odfukuje vedľa mňa. Náhle ma prepadla potreba písať a tak čarbem do malého čierneho zošitka pár riadkov. Ani nie je môj, no čo donesiem nový.
Ale aby som sa vrátila k podstate veci...ako som sa pozerala na svoju lásku prišlo mi aký je svet krutý. Nie že by som to dávno nevedela, veď je to jasné asi každému, kto žije na tejto planéte. Len stále neviem pochopiť, prečo aj láska, ktorá by mala byť tým najčistejším citom, sa musí deliť na akceptovanú a neakceptovanú spoločnosťou, alebo ešte horšie na povolenú a zakázanú. Chce sa mi z toho plakať a zároveň sa vo mne búria všetky pocity a myšlienky voči takémuto postoju spoločnosti. Ehm jasné...predsudky...ja hlúpa, skoro som zabudla, že tie zato môžu. Veď predsa ovplyvňujú celý svet, tak prečo nie lásku.
Prečo by sa mali ľudia stavať realite čelom, keď sa môžu schovať za predsudok, alebo výrok typu „toto nie je bežné", alebo „veď je to proti prírode". Je bezpečnejšie žiť vo svojom malom svete, kde sa nič nemôže stať a ak sa stane, tak každý má hlavu v smútku s otázkou „prečo práve mne" alebo „prečo ja". Hej.... ja úbohý zemepán.
Nechápem prečo u ľudí je láska, teda tá podľa nich skutočná...pardon...láska medzi mužom a ženou. Budem hádať, žeby zaužívané cirkevné ehm...teda náboženské zvyklosti, ktoré nám boli stáročia vtĺkané do hláv. Kto predsa nežije podľa nich, tak žije amorálne, smilne a neviem ešte ako. Hlasy „keď nie ste s nami, ste proti nám" sa stále ozývajú v hlavách a stále sú do nich vtĺkané. Neviem prečo občas ľudia aj v týchto otázkach nepoužívajú vlastnú hlavu a nezvážia si reálne pre a proti, ale schovávajú sa za bežne zaužívané zvyklosti. Žeby sme až tak zleniveli, alebo je proste len pohodlné schovať sa za „veď to tak má byť" (Kto to povedal?) a nevytŕčať z radu, ako si pomaličky vytvoriť vlastný názor. Prečo, keď ľudia vidia na ulici pár rovnakého pohlavia, buď otáčajú hlavy a tvária sa, že nevidia, alebo pohoršene ukazujú prstom či okrikujú? Ja neviem, zasmiala by som sa ich hlúposti. Ale asi by to bol len smiech cez slzy. Jasné, je ľahšie posudzovať človeka, keď ho vôbec nepoznáš, ako snažiť sa spoznať aspoň časť jeho osobnosti, časť názorov a zistiť prečo robí veci tak, ako robí.
Úprimne....ja takéto páry obdivujem. Obdivujem, že sa neboja ukázať to, čím sú a koho v skutočnosti milujú. Škoda, že ich nie je viac s touto odvahou, možno keby boli na očiach, tak spoločnosť by trošku „pohla rozumom" a prehodnotila svoje názory. Možno...možno, že je to sneh, čo rozsypal sa a letí...
Nechcem nikoho do ničoho nútiť a ani úmyselne nebudem, ale za seba môžem zodpovedne povedať, že milujem ženu a som na to hrdá. Myslím si, že nájsť lásku je to najvzácnejšie, čo človek môže na svete získať a snáď časom pokorí aj predsudky. Že vám to príde nemožné, že som snílek s hlavou v oblakoch. Možno...."ale ja verím na víly". Jediné, čo chcem momentálne od spoločnosti, je môcť sa prejsť po ulici so ženou, ktorú milujem bez nenávistných alebo skôr nechápavých pohľadov spoluobčanov s pocitom, že snáď nám niekto túto lásku aj praje.
Kto vie....možno raz...a možno až v budúcom živote...čas snáď ukáže cestu...juch to bolo ako z lacného románu. Ešte by som isto mala čo dodať k tejto téme, ale keďže je pol 4 v noci, tak si opäť idem ľahnúť k svojej láske a pokúsim sa zaspať. Možno sa mi to podarí a možno bude zajtra krajšie ako včera...možno...možno, že je to sneh, čo rozsypal sa a letí....
