Krásne jazero medzi stromami...čisté neporušené brehy...spev vtákov...žiadny hluk z ulíc, špina mesta...ani posmech či arogancia ľudí z okolia. Proste len tiché priateľské miesto.
Veľa krát som si predstavovala, že ho poznám...že sa tam môžem aspoň na chvíľku skryť, oddýchnuť si...len tak meditovať nad všetkým, čo ma napadne. Alebo sa kúpať...cítiť ako voda obmýva moje telo...cítiť aspoň chvíľku ten opojný a pritom klamlivý pocit slobody...
A potom pomaly skĺznem v myšlienkach to Krajiny Nekrajiny...k dospelému Petrovi Panovi a Wendy, ako som si ich vysnívala. Zrazu zistím, že už neplávam v jazere, ale lietam vo vzduchu...zrazu zistím, že ma do tejto krajiny nepritiahol Peter Pan ale Wendy.
Som vystrašená...ani neviem prečo som skĺzla k rozprávke a potom takéto ohalenie. Radšej sa vrátim znova k počítaču a idem sa tváriť, že tu nie som a robiť čo treba....
"biely plášť im kradne tváre, biely plášť im skrýva krídla....keby som tak mohol prelomiť tú stenu, ktorá ich delí od ľudí"
Keby som tak mohla.....
